Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

4. kapitola

Ahojteeee. Takže dnes taká kratšia kapitola, ale to len preto, že v piatok alebo v sobotu bude ďalšia... Ďakujem krásne za každé prečítanie či votes...Ste úžasné/úžasní...Užite si kapitolu a pekný večer ešte prajem.😊

Emma

Dnes sa mi vôbec nedarí, o čom svedčí aj zabudnutý budík. Keď som stratila už všetku nádej na výhru, otvorili sa dvere a v nich stál Harry.

„Dobrý deň, pani profesorka. Ako iste viete, práve prebieha stretnutie žiakov, čo sa zapísali do súťaže, tak som prišiel pre Emmu. Asi sa pozabudla a všetci ju zháňame." povedal Harry, načo som sa zamračila. Ten však svoj pohľad premiestnil na mňa a svojím zrakom ma žiadal, aby som išla s ním. Neviem, čo to má znamenať, veď to vôbec nie je pravda, ale postavila som sa a išla.

Učiteľka si ešte niečo zamrmlala, avšak ja som jej už nevenovala pozornosť. Hľadela som na Harryho pohľadom „čotomádopeklaznamenať", lenže on sa iba otočil a pokračoval v chôdzi smerom do učebne číslo 103. Celú cestu som mala nesmiernu chuť spýtať sa ho, ako to, že ja som v súťaži.

Je síce pravda, že ma to celú cestu do učebne škrelo, no na to, aby som sa ho to spýtala, som príliš tvrdohlavá. Harry nič nehovoril, a tak sme iba potichu kráčali.

Keď sme prišli do učebne, opýtala som sa profesorky, či môžem vidieť papier so zapísanými žiakmi. Keďže som ešte stále nevedela, ako som sa sem vlastne dostala. Očami som skenovala celý papier a zrazu mi skoro oči vypadli. To Harry ma tam podpísal! To písmo je mi známe. Očami som vyhľadala tie jeho a spýtavo sa na neho pozrela. Pochopil, no iba sa usmial.

Sadla som si preto do lavice za ním. Aj keď ho nemám rada, musím sa ho na to spýtať. Táto odpoveď je pre mňa priveľmi dôležitá. Nevydržala som to a hodila mu papierik s otázkou, či to bol on. On však neodpísal, iba sa otočil, usmial a papierik mi vrátil. Teraz som si už na sto percent istá, že to bol on. Viac ako to ma zaujímali jeho, pokiaľ dobre vidím, tak zelené oči. Alebo modré? Mal v nich asi z každej farby. Okraj dúhovky mu lemovala modrá farba, ktorá prechádzala do zelenej. Okolo zreničky sa mu rozplývala fialová. Jeho oči pôsobili dramaticky, lenže keď sa zahľadel do tých mojich, jeho pohľad akoby zmäkol. Uvedomila som si, že na neho príliš zízam, a tak som svoj pohľad premiestnila na moje prsty, ktoré sa mi v ten moment zdali zaujímavejšie. Otočil sa a ja som si pošepkala viac-menej pre seba.

„Bol to on."

Hodina sa točila iba okolo súťaže a ja mám zrazu až priveľkú chuť ísť rýchlo domov a ponoriť sa do učebníc. Musím to vyhrať.  Bola som veľmi šťastná, ale nechcela som to dať najavo. Takú radosť mu neurobím.

Keď sa hodina skončila, rozhodla som sa, že sa musím poďakovať Harrymu. Tak toto bude ešte ťažké.

Vybehol z triedy a rýchlym krokom sa ponáhľal preč. Bože, ten chlapec vie snáď lietať. Kričala som na neho a s plnými rukami som sa predierala davom za ním. Keď som ho dobehla, prekvapene na mňa pozrel. V tom momente, akoby sa môj hlas vytratil. Akonáhle som otvorila ústa, nevyšla zo mňa ani hláska. Ešte aj teraz sa moje hlasivky musia búriť. Nakoniec som povedala to slovo.

„Ďakujem." jednoduché slovo, ktoré má však veľkú hodnotu. Dokáže zahriať pri srdci, či vykúzliť úsmev na tvári.

Inak to nebolo ani u Harryho. Doslova zamrzol, pretože takéto slovo odo mňa určite nečakal. No potom sa jeho grimasa premenila na úsmev, ktorý sa mu roztiahol po celej jeho tvári.

„Nie je zač, Nicolsonová." povedal a uškrnul sa. Bola som nervózna, no potom som pohľad zdvihla k nemu. Odula som spodnú peru a dúfala som, že to zaberie. Harry sa iba zasmial a mňa šteklilo celé telo z jeho prenikavého smiechu.

„Možno mi to raz vrátiš." povedal a žmurkol na mňa. Kráčal preč, avšak keď bol už skoro vonku, zakýval mi.

„Ahoj." povedala som potichu a svoju hlavu som opantala pocitmi z dnešného dňa.

Keď som dorazila domov, počula som detský plač. Išiel z kuchyne, a tak som hodila tašku do predsiene a šla tam. Mama sa snažila uvariť neskorý obed pre ocka a pritom strážila Jakea. Hneď, ako ma uvidela, pozdravila ma a pozrela sa na mňa prosebným pohľadom. Presne som vedela, čo mám robiť. Zobrala som si Jakea a išla s ním do izby. Hrali sme sa spolu na mojej posteli, keď vtom niekto zaklopal.

Otec. Vstúpil do izby a zapozeral sa na mňa a Jakea. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.

„Vieš, Emma, chcel by som ti iba poďakovať. Viem, že máš teraz školu a všetko, ale aj tak nám pomáhaš. Hlavne s Jakeom. Si úžasná." posledné slová hovoril už po tichšie a prisadol si pri mňa. Pohladkal ma po vlasoch a ja som cítila jeho lásku.

„Oci ? Keď ja by som sa už potrebovala aj učiť." povedala som trochu priškrteným hlasom a čakala na jeho reakciu. Zasmial sa a zobral si Jakea. Potichu opustil moju izbu a ja som sa mohla nesmelo ponoriť do kníh.

Po štyroch hodinách som to konečne zatvorila. Ale musím uznať, stálo to zato. Som so sebou spokojná. Zbehla som dolu schodmi, zobrala si jedlo a trochu som si ho zohriala. Keď som dojedla, zamierila som do obývačky. Sedeli tam všetci a malý Jake si spokojne odfukoval na maminých prsiach. Otec tiež spokojne ležal a celkovo tu vládla uvoľnená atmosféra.

„Ideš pozerať s nami?" spýtal sa potichu otec. Iba som s úsmevom pokývala hlavou a vybrala sa do sprchy.

Nechala som na seba padať kvapky horúcej vody, mala som zavreté oči. Moju tvár mi zdobil jemný úsmev. Bola som spokojná. Mám pocit, že mi už nič viac na tomto svete nechýba.

Keď som vyšla zo sprchy, zabalila som sa do osušky a vybrala sa do svojej izby. Ovanul ma chladný vzduch z chodby. Prišla som do izby a cez okno som videla, že v dome naproti sa svieti. Viem, že tam má izbu Harry. Predsa len, som jeho suseda.

Zvalila som sa na posteľ a zakotúľala sa do periny. Mokrú osušku som zo seba stiahla dole a obliekla si iba nohavičky. Mám rada, keď môžem spať skoro nahá. Vtedy mám pocit voľnosti. S dobrým pocitom som sa pobrala preskúmať ríšu mojich snov a tajných želaní.

*

Nasledujúci deň som sa vybrala do učebne, no netešila som sa, že tam budeme súťažiaci spolu. Trištvrte ľudí som tam nepoznala. Prešla som pomedzi dvere, pozerala som do zeme, snažiac sa prekĺznuť čo najďalej dozadu. Nečakane som letela dolu, keďže nejaká noha, respektíve človek, sa rozhodol, že ma podkopne. Nato sa ozval smiech, rozliehajúci sa po celej triede.

ꞌHarry Andrews!ꞌ napadlo mi ihneď.

Možno si môj sused, ale za toto ťa vlastnoručne zabijem. Harry mi celý minulý školský rok robil žartíky a veľmi sa na tom zabával. Mne do smiechu nebolo. Myslela som, že ho to už prešlo, jednak preto, že mi včera pomohol. A po druhé, je o rok starší, tým pádom by mohol byť aj múdrejší. Očividne som sa riadne zmýlila.

Postavila som sa, oprášila si džínsy a s rozzúrenou tvárou som sa chystala vynadať Harrymu. Otočila som sa a išla sa mu pozrieť do očí.

Na moje prekvapenie, nebol to Harry.