Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

44. kapitola

Emma

Marco otvoril dvere a nechal ma vojsť prvú. Hanblivo som sa usmiala a pozrela mu do očí. Odrážalo sa v nich niečo zvláštne. Ako keby v sebe skrýval nejaké tajomstvo a ja som ho mala rozlúštiť.

Sadli sme si za stôl a až teraz, keď som sa na neho lepšie pozrela, som zbadala, že to je veľmi pekný chalan. Krátke čierne vlasy vyčesané dohora mu veľmi pristali. Na tvári sa mu usadil príjemný úsmev a až keď som si uvedomila, že na neho pozerám ako na to najkrajšie umelecké dielo na svete, som odvrátila pohľad. Neunikol mi jeho tichý smiech, na čo som nervózne privrela oči.

'Pokoj Emma, je to iba obyčajný chalan.' upokojoval ma môj vnútorný hlas, ktorému som však neuverila ani na sekundu. Niečo ma na ňom lákalo ho spoznať a presne v tejto sekunde, keď mi venoval jeden z jeho zamatovo mäkkých úsmevov, som sa rozhodla, že zistím, čo to je.

„Ešte raz ďakujem za záchranu." úsmev som mu opätovala, ako keby sme boli starí dobrí priatelia.

„Bodaj by som mohol zachraňovať také pekné dievčatá každý deň." žartoval.

'Aspoň v to som dúfala.'

Objednali sme si mätový čaj a rozprávali sme sa o možnom aj nemožnom. O reálnych veciach aj o takých, ktoré sa nikdy nestanú. Rozprával mi o svojej rodine, koníčkoch, priateľoch. Mal ich naozaj veľa, čo mi pripomenulo, že by som sa mala začať trochu viac zaujímať o tých pár svojich.

Na oplátku som mu vyrozprávala celé moje detstvo, až po obdobie, kým som nestretla Harryho. Nejako sa mi ho nechcelo do tejto konverzácie zaťahovať, avšak pri Marcovi som mala pocit, že mu môžem všetko povedať aj keď ho vôbec nepoznám.

Keď už bol čas odchodu, strčil mi malý lístok do ruky a venoval mi jemné objatie. Potom sa bez slova vytratil, ale ešte predtým položil bankovku na stôl.

Ja som ešte chvíľu zostala sedieť pri mojom mätovom čaji a pozorovala jeho vzďaľujúcu sa siluetu. Keď sa mi stratil z dohľadu, rozmýšľala som nad dnešným dňom, nad Harrym, nad všetkým a zároveň nad ničím.

*

Domov som prišla stále celá mokrá, a tak som sa bez slov pobrala do sprchy. Nechala som kvapky vody, aby posiali moje telo a odplavili všetku zlú energiu.

V izbe vládlo príjemné teplo, nad čím som sa musela pousmiať. Oči mi padli na malý lístok na mojom nočnom stolíku. Zobrala som ho do ruky a nahlas ho prečítala.

„Keby si mi náhodou chcela opäť spadnúť do náručia, zavolaj." kútiky úst sa mi zvlnili do úsmevu a pozrela na číslo, ktoré svietilo na samom spodku papiera.

Číslo som si pre istotu uložila, pretože som vedela, že toto nebolo naše posledné stretnutie.

Harry

Nevidel som ju niekoľko dní. Strašne mi chýbala, ani si snáď nedokáže predstaviť ako. Mám pocit, ako by som už ani nedýchal. Zistil som, že bez nej je môj život prázdny. Ani si už nepamätám, čo som robil bez nej.

Nadýchol som sa o opäť sa vybral zo školy tou najdlhšou cestou. Spoločníkom mi nebol nikto a keď som si chcel nasadiť slúchadlá, spomenul som si, že ich má Emma.

Emma

Bola som rada, že som si našla nového priateľa, no Harry mi chýbal. Ľúbila som ho, avšak veľmi mi ublížilo to, čo som minule videla. Viem, pokúšal sa ma zastaviť a vysvetliť mi to, lenže ja som príliš tvrdohlavá.

Dnes som sa rozhodla, že si pôjdem zabehať a možno stretnem Marca.

Najskôr som začala pomaly utekať, no napokon som bežala naplno. Zastavila som až na mieste, kde som sa v tom čase zrazila s Marcom. Prehla som sa v chrbáte a snažila sa upokojiť srdce, ktoré mi šialene búšilo.

Položila som si ruku na srdce a vtom som ho uvidela.

„Marco!" zakričala som z posledných síl a snažila sa prejsť k nemu. Hneď ako ma uvidel, uväznil ma v jeho náručí.

„Ahoj." pozdravil ma príjemným hlasom.

„Rada ťa opäť vidím." priznala som, pričom som už dýchala pokojnejšie.

„O mne sa dá povedať to isté."

„Čo máš dnes v pláne." spýtal sa so záujmom. Chvíľu som rozmýšľala, no napokon som odpovedala.

„Nič dôležité." povedala som, na čo sa mu na tvári rozlial úsmev hodný Oskara.

Potichu som sa zasmiala a ďakovala, že nevie čítať moje myšlienky.

„Tak teda, čo by si povedala na to, keby som ťa niekam zobral ? Ako kamaráti, samozrejme." utvrdil ma v tom, že má čisté úmysly. V hlave mi blikala červená kontrolka menom Harry, avšak pre tentokrát som sa ju rozhodla ignorovať. Prikývla som a obaja sme sa vybrali nevedno kam.

„Sme tu!" vyhlásil pohotovo Marco, keď sme zastali pred jednou čínskou reštauráciou.

„Je to moja obľúbená a dokonca bývam tu, neďaleko." vyslovil a už ma tlačil dnu.

Vybrali sme si obaja to isté. Zapekané ryžové rezance s tromi druhmi mäsa. Keď pred nás doniesli tie obrovské taniere, iba som užasnuto pozrela na Marca. Zasmial sa a musel podotknúť.

„Takto sa tvárila aj moja sestra, keď som ju sem prvýkrát zobral." zaznel náš spoločný smiech, avšak musela som sa spýtať.

„Ty máš sestru ?"

„Áno. Volá sa Charlotte a má sedem rokov. Je trošku nezbedná, ale veľmi chytrá." nezabudol podotknúť, na čo som prikývla.

Kým sme jedli, ani jeden neprehovoril. Slová neboli potrebné. Pri Marcovi zabúdam na bolesť, ktorú som pred pár dňami zažila. Neviem či je to dobré, alebo nie.

Po večeri ma odprevadil domov, čo bolo celkom ďaleko. Snažila som sa ho presvedčiť, že nemusí, avšak on trval na svojom. Nechcel ma pustiť samú.

Prišli sme pred náš dom a rozlúčili sme sa.

„Som rád, že som dnes s tebou mohol stráviť popoludnie, Emma." povedal, pričom sa uškrnul.

Volal ma celým menom, čo bolo zvláštne, no nevadilo mi to. Nikto ma tak nevolal, iba on. Výnimočný, napadlo mi. Radšej som túto myšlienku rýchlo zahnala do úzadia a snažila sa mu úsmev opätovať.

„Bolo mi potešením. Aj nabudúce." pritakala som.

Naše nové priateľstvo sme spečatili objatím a rozlúčili sme sa.

Naposledy som mu ešte zamávala a stratila sa v útrobách domu. 

Krásny večer. Po dlhšom čase nová kapitola😊. Ospravedlňujem sa, no nemala som čas písať. Mala som toho naozaj veľa😢, avšak už som späť. Ďakujem vám krásne za vaše povzbudzujúce komentáre, ktoré ma vždy veľmi potešia💖. Ďakujem za votes a aj vám, dievčatá moje💕🌹. A aj chlapci, samozrejme😁. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a aj Marco😉. Bozky _Amy_january 💋