Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

19. kapitola

„Emma." šepkal som jej pri uchu.

Zrazu pomaly otvorila oči a usmiala sa.

„Už sme v Paríži ?" spýtala sa a oči sa jej rozžiarili. Na malý moment som si myslel, že ten úsmev patril mne.

„Akurát pristávame." povedal som milo.

„Ďakujem." povedala a potom sa ponaťahovala.

Emma

Keď sme všetci opustili lietadlo a pobrali si batožinu, vybrali sme sa pred letisko, kde nás mal čakať taxík.

Nastúpili sme do taxíku. Bola som nalepená vzadu na dverách, no neprekážalo mi to, pretože som mohla sledovať krásny výhľad na Paríž.

Cesta bola preplnená autami rôznych luxusných značiek. Lemovali ju vysoké lampy, ktoré však boli nič s porovnaním s vysokými budovami. Všade naokolo kráčali ľudia. Všetci sa ponáhľali. Nikto sa nezastavil a nepozrel sa na tú krásu okolo seba.

Pozrela som sa na ostatných, či sú uchvátení rovnako ako ja.

Stuart pozeral von oknom, takisto aj Monica. Jediný kto nesledoval Paríž, bol Harry.

Ten sledoval mňa a prenádherne sa usmieval.

„Je fascinujúce sa na teba pozerať, keď máš v tvári takú radosť." povedal, akoby mi čítal myšlienky.

Iba som sa jemne začervenala a opäť som svoj pohľad venovala ohromnému Parížu.

Takto sa mi plní sen. Cestujem a som šťastná.

Harry

Bola krásna, keď sa pozerala von oknom na Paríž. Bola celá uchvátená týmto mestom. Iskričky jej tancovali v očiach. Nemohol som sa na ňu vynadívať.

*

„Dobrý deň, máme tu mať apartmán na meno Holderová." povedala Monica, keďže ako jediná z nás tu má osemnásť, všetko je rezervované na ňu.

„Nech sa páči. Vyveziete sa výťahom na štrnáste poschodie. Je to strešný apartmán. Budete tam bývať všetci štyria. Prajem pekný pobyt." povedala milá pani, ktorá nám vzápätí podávala kľúč.

Všetci sme nastúpili do výťahu, ktorý bol celý zo skla. Emma užasnuto pozorovala všetko naokolo.

Dvere na výťahu sa otvorili a my sme vstúpili dnu.

Už chápem, čo myslela tým, že je to strešný apartmán.

Boli sme na samučičkom vrchu budovy. Apartmán bol veľký, so štyrmi posteľami, avšak terasa bola tiež obrovská.

Emma vyšla na terasu, pomaly kráčala k okraju.

Nemohol som na ňu prestať hľadieť.

Keďže bol večer, tma, na oblohe sa vynímal mesiac.

Jeho svetlo dopadalo na ňu. Neosvetľovalo ju nič iné. Bola krásna. Prirodzená.

Nesmelo som podišiel za ňou.

„Je to tu krásne, však ?" povedal som potichu, takisto užasnutý pohľadom na večerný Paríž.

„Nádherné." povedala zasnívane.

„Poď do vnútra. Je zima. Zajtra si to tu celé obzrieme." povedal som a pozrel na ňu.

Svoj pohľad premiestnila na mňa a usmiala sa. Chvíľu sa na mňa pozerala, no potom sa otočila a zmizla za dverami apartmánu.

Ja som ešte zostal na terase a obdivoval túto nádheru. V hlave sa mi premietali rôzne myšlienky. Najviac však rezonovala myšlienka na Emmu. Páči sa mi, pozorovať ju. Jej gestá. Keď sa nahnevá, ba naopak keď sa z niečoho teší. Je ako kniha. Chcem ju otvoriť a začítať sa do nej. Chcem prechádzať očami po každom riadku a vrývať si ho do pamäti. Je ako niečo nové, neprebádané, no páči sa mi to.

Vietor sa obtrel o moje líca a ja som pocítil chlad. Prišiel som do apartmánu, kde si Monica vybaľovala svoje veci, Stuart visel na mobile a Emma ?

Kde je Emma ?

Zrazu sa jej hlava vynorila z kúpeľne.

„Je to tu úžasné." povedala a ja sa čudujem, že to hovorí stále tak nadšene, ako keď sme sem prišli.

Hodila sa na posteľ a zasnívane pozerala na strop.

Musel som sa usmiať.

Prešiel som k mojej posteli a posadil som sa. Zobral som do rúk mobil, a všimol som si, že mám jednu správu.

Mama : Prišli ste v poriadku ?

H : Áno, všetko je v poriadku. Zajtra ti napíšem. Pusu H.

Neskôr sme išli na večeru, kde si Emma nemohla vybrať z toľkých jedál. Chcela vyskúšať všetko. Veľmi som sa na nej nasmial, keď od každého chcela ochutnať. Monica jej pleskla po rukách, Stuart ju pozoroval s otvorenými ústami. Keď chcela ochutnať moje lasagne, nabral som na vidličku a opatrne som jej ju vložil do úst. Prekvapivo vôbec neprotestovala, iba omámene zavrela oči. Museli jej chutiť, keďže mi potom zobrala tanier. Iba som sa usmieval.

„Teraz ja." povedala a ja som sa na ňu udivene pozrel.

Zobrala svoju vidličku a napichla na ňu cestoviny, ktoré si nakoniec objednala.

Smerovala vidličkou k mojím ústam. Nezmohol som sa na nič iné, iba som pozoroval, čo sa bude diať.

„Otvor ústa." povedala a ja som poslúchol.

Už-už bola pri mojich ústach, keď vtom, cestovinu presunula na môj nos, kde mi obtrela syrovú omáčku. Jemne sa zasmiala a potom mi vložila cestovinu do úst.

„Ďakujem madam, toto bolo veľmi zdvorilé." povedal som a zotrel som si omáčku z nosu, kým sa Emma smiala.

„Aj nabudúce." povedala a konečne sa prestala smiať.

Ahojteee😊. Nová kapitolka na svete😜. Dúfam, že sa páč🌹i. Ďakujem za každý vote, či komentár💖💖. Konečne sú v Paríži😍. Čo sa tam asi bude diať ?? 😉😍Bozky _Amy_january💋