Sklonil sa ku mne, no dal mi čas odtiahnuť sa. Nespravila som to. Nežne prikryl moje pery tými jeho a venoval mi bozk. Nebol to bozk, kedy mi strčil jazyk do úst, nebol to ani drsný bozk. Bol to láskyplný bozk. Krehký, jemný, zároveň nežný a plný ci...
Ahojteeee. Tak ako som sľúbila, je tu ďalšia časť. No je tu jeden problém. Neviem, či sa vám tento príbeh páči, tak keby ste boli dobré a dali mi to nejako najavo. Nechcem, aby ste si mysleli, že chcem votes alebo tak, len neviem, či sa to oplatí písať, keď ani neviem, či je to dobré....užite si časť :)
Bozky _Amy_january
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Postavila som sa, oprášila si džínsy a s rozzúrenou tvárou som sa chystala vynadať Harrymu. Otočila som sa a išla mu pozrieť do očí.
Na moje prekvapenie, nebol to Harry.
*
Predo mnou stál nejaký chalan, ktorého som nepoznala. Už-už som sa chystala vypustiť z úst niečo nepekné, no on sa ozval prvý.
„Ale čo, maličká, snáď si si neublížila." povedal posmešne, avšak vo mne vybuchovali sopky čírej zlosti. Otvárala som ústa, ale vtom ma niekto znovu predbehol.
„Čo si to dovoľuješ!" ozval sa krik spoza nás. Otočila som hlavu, no mala som pocit, že mám vidiny. Vo dverách stál Harry. Tašku mal ležérne prehodenú cez jedno plece. Na tvári mu trónil nahnevaný výraz, avšak ten sa nedal porovnať s mojím prekvapeným. S otvorenými ústami som na neho hľadela. Venoval mi iba jeden rýchly pohľad, aby sa uistil, či som v poriadku. Keď sa presvedčil, že je to naozaj tak, pohol sa smerom k nám. Chalan, ktorý ma podkopol, mal na tvári vystrašený výraz a viditeľne prehltol guču, ktorú mal v krku. Harry kráčal priamo k nemu. Bolo na ňom vidieť jeho sebavedomie. Kráčal, zarýval sa pohľadom do toho neznámeho chalana. Ani raz neuhol pohľadom, oči mal zúžené. Keby sa tak pozeral na mňa, bojím sa ho. Keď podišiel bližšie k nemu, zastal, no bolo vidieť, ako zatínal päste.
„Sorry, kámo. Nevedel som, že je tvoja." povedal chalan s roztraseným hlasom, ustupujúci o krok dozadu.
„Nie je moja, ale nie je ani tvoja, tak sa jej láskavo skús ešte raz dotknúť a ešte len potom budeš vidieť, čo bude nasledovať." povedal so značným hnevom v hlase, priam zabodával do neho svoje oči.
„Okej, len sa upokoj." skúsil znovu chalan, avšak Harry len naštvane vyfučal všetok vzduch zo svojich pľúc a obišiel ho. Sadol si na svoje miesto a vybral si zošity z tašky.
Nemo som sledovala celé divadlo pred sebou. Keď som sa spamätala, pohla som sa späť na svoje miesto. Bola som zarazená, ako si ma Harry obránil. Aj keď by som skôr čakala, že to on bude ten, kto ma podkopne.
Chalan sa už na mňa ani len nepozrel, a tak som kráčala medzi lavicami. Keď som kráčala okolo Harryho lavice, pozrela som sa na neho, lenže on len uprene hľadel na svoje ruky, ktoré priam drvili pero. Sadla som si teda aj ja na miesto a všetci sme čakali na učiteľku. V triede vládlo napäté ticho. Bolo počuť každé kýchnutie či šuchotanie.
Mala som z toho zmiešané pocity. Toto nie je Harry, akého poznám. Je možné, že by sa cez prázdniny zmenil? Neviem, ale radšej nad tým neuvažujem.
Dokelu! Neviem prestať. Teraz sa ma zastal a moje vystrašené ja odmieta priať túto informáciu. Znovu by som mu mala poďakovať!
Prečo je však pre mňa také ťažké poďakovať mu? Nemám problém s tým slovom, ale pri ňom to nie je vôbec ľahké. Ponorená vo svojich myšlienkach som ani nezaregistrovala, že prišla učiteľka.
„Slečna Nicolsonová, vám treba poslať nejaké špeciálne požiadanie, aby ste sa postavili?" povedala prísnym tónom, načo Harry zavrčal. Nie, nezdalo sa mi to! On naozaj zavrčal!
„Prepáčte, pani profesorka, nevšimla som si, že ste už tu." prepichla ma ešte raz vražedným pohľadom, ale potom nám dovolila sadnúť si.
Celú hodinu som pozorne počúvala. Keď nám vysvetlila všetko, čo chcela, prišli na rad výpočty z matematiky. Vyberala si nás po jednom a ani nemusíte hádať, vybrala si práve mňa. Ó, aké nečakané.
Postavila som sa zo stoličky a snažila sa tváriť úplne prirodzene, ako keby sa nič nedialo.
Podišla som k tabuli a otočila som sa smerom na profesorku, ktorá sa už stihla premiestniť dozadu učebne a prechádzala sa. Pohľadom som zavadila o Harryho, ktorému sa ešte stále črtali na tvári vrásky od hnevu. Profesorka mi už stihla nadiktovať celý príklad. Vypočítala som ho a s hrdým úsmevom som sa k nej otočila. Tá si ma premerala opovrhujúcim pohľadom.
Cítila som sa skvelo. Dala som to! Hrdá na seba som sa na ňu pozerala, lenže ona nevravela nič.
„Máš tam chybu." povedal Harry a zasmial.
„Keď si taký múdry, choď si to vypočítať sám." povedala som nadurdene a pozrela sa na neho. Ak som sa ja tvárila ako macher, tak potom neviem, ako sa tváril on. Nahodil frajerský úsmev a vybral sa smerom k tabuli.
Ako tak kráčal, prešla som si ho pohľadom. Ani on nezaostával, avšak pridlho sa zastavil na mojich očiach. Pre istotu som odvrátila zrak.
Podišiel ku mne a nastavil ruku. Nechápala som, čo chcel, a tak som mu podala svoju ruku ako na pozdrav. Harry sa začal neskutočne smiať, avšak ruku mi nepustil. Nechápavo som na neho pozerala. Keď sa konečne dosmial, pozrel sa na mňa šibalským pohľadom.
„Chcel som, aby si mi dala tú fixku, ale keď inak nedáš. Ahoj, som Harry." povedal, potriasol mi rukou a znovu sa zasmial. V očiach mu tancovali iskričky šťastia.
Och. Celá som očervenela a nahnevaným pohľadom som si vytrhla ruku z tej jeho. Keď sa prestal smiať, podišiel k tabuli a začal počítať príklad. Zboku som na neho hľadela. Je zvláštne, ako dokáže meniť nálady z minúty na minútu. Ešte pred chvíľou bol naštvaný na toho neznámeho chalana a teraz sa tu na mne smial. Musím ale uznať, že úsmev mu pristane viac ako jeho nahnevaná tvár.
Dopočítal príklad a frajersky sa na mňa uškrnul.
„Harry, nemachrujte. Vy ste sa to učili prednedávnom." povedala profesorka, no Harryho tým nerozhodila.
„Môžete si sadnúť. Obaja."
Založila som si ruky na prsiach a nadurdene sa pohla k lavici. Cítila som na sebe Harryho pohľad, keď kráčal za mnou. Sadla som si na miesto, ale musela som sa pousmiať. A to bola chyba. Harry to vidiel. Pousmial sa aj on a sadol si na miesto.
Do konca hodiny sme už len dávali pozor a zapisovali sme si rôzne príklady.
Keď som vychádzala z triedy, pripojil sa ku mne Harry.
„Počuj, nedala by si mi doučovanie z matiky?" povedal, pričom sa mu na tvári pohrával jemný úsmev.
„Nie, nikdy. To si zapamätaj, dobre?" povedala som stále ofučane, lenže on si z toho nič nerobil.
„Nikdy nehovor nikdy, ale ako myslíš." povedal a zasmial sa.
Venoval mi ešte jeden pohľad a žmurknutie, no potom zmizol niekde pri skrinkách.
*
Kráčala som po chodníku cestou zo školy. V ušiach som mala slúchadlá a pohmkávala som si rôzne pesničky. Miešali sa mi rôzne žánre, avšak mne to vôbec neprekážalo. Prišla som domov, ale nik tam nebol. Bolo to zaujímavé, pretože o takomto čase už bývajú všetci doma.
