Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

42. kapitola

Špeciálne pre Magyna1234, _Hanaaah_, Livia009, domik5353, emika12, Emike-Emka, andrejka155  😜🌹💋😘😍💕

Emma

Po pár dňoch som sa cítila ako znovuzrodená. Konečne som mohla ísť do školy a byť s ľuďmi, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží.

Harry o tom nevie, pretože ho chcem prekvapiť. Celá bez seba som kráčala rezko do školy.

Vnútri bolo príjemné teplo, ktoré sa rozliehalo po celej chodbe. Na konci chodby som zahliadla Olivera s Harrym.

Prechádzala som pomedzi ľudí, až som sa dostala k Harrymu. Chcela som mu zozadu zakryť oči, no bola som príliš nízka, a tak som sa musela postaviť na špičky.

Zastavil a Oliver na mňa hodil pobavený pohľad.

„Kto to je?" spýtal sa Harry, nie veľmi priateľským tónom.

Oliver sa nahlas zasmial, no ja som musela byť ticho. Už-už mi Harry išiel dávať ruky dolu z jeho tváre, no ešte predtým som ho stihla pobozkať doprostred chrbta. Cítila som, ako sa mu napli všetky svaly.

Rýchlo sa otočil a keď ma uvidel, na tvári sa mu zjavil úsmev, najkrajší na tejto planéte. Zobral ma do náručia a zdvihol ma.

„Čo tu robíš, láska?" hlavu mi zaboril do krku, kde mi vtisol bozk.

Och, pri tom oslovení mi podskočilo srdce. Keď ma položil na zem, vrhla som sa mu na pery a nemienila som sa ich len tak vzdať.

„Uh." Oliver sa zatváril znechutene, na čom som sa zasmiala spolu s Harrym.

„Tak ja vás nechám, hrdličky." povedal a odišiel.

„Prišla som ťa pozrieť." povedala som a nevinne sa na neho pozrela. Harry iba pokrútil hlavou, no usmial sa.

„Tak poď, musím ti ukázať, čo je tu nové." povedal naoko šibalsky a viedol ma cez všetky možné chodby.

Dostali sme sa až na to najvyššie poschodie na našej škole. Prešli sme cez rôzne úzke chodby, až sme sa ocitli pred veľkými dverami.

„Je to tu strašidelné." podotkla som, avšak Harry sa zasmial a otvoril mi.

Naskytol sa mi pohľad na najkrajšiu miestnosť, akú som kedy v mojom živote videla.

„Harry..to je nádherné." dostala som zo seba a vošla som dnu.

Stála som uprostred nového sveta. Všade navôkol boli mapy, glóbusy a staré knihy. Pripadala som si, ako keby som sa vrátila o päťdesiat rokov dozadu. Podišla som pri obrovský koberec, ktorý sa týčil na stene. Boli na ňom vyšité všetky moria, zálivy a lode. Prešla som po ňom prstom, akoby to bolo niečo vzácne. Pre mňa to bolo vzácne. Bola to spleť všetkých krajín a miest. Dokonca knihy boli zoradené podľa štátov abecedne. Prešla som pri regál o Paríži. Vytiahla som jednu knihu a otvorila ju na náhodnej strane. Na celej strane sa tiahol článok o Záhradách vo Versailles, v ktorých sme boli.

Harry prešiel za mňa a svoje ruky obtočil okolo mojich bokov. Pritlačil ma k sebe a pobozkal na rameno.

„Som rád, že sa ti to tu páči. Objavil som to tu náhodou, keď som chcel byť sám a hneď som si pomyslel, že by sa ti to tu mohlo pozdávať." hovoril potichu a ja som ho pozorne počúvala.

Knihu som vrátila naspäť do poličky a obrátila sa na Harryho.

„Ďakujem." pošepkala som, pretože hlas sa mi zasekol niekde v hrdle.