Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

53. kapitola

Zdravím😊. Pekný večer vám želám, užite si kapitolku😉. Dúfam, že sa páči a samozrejme ďakujem za všetky krásne komentáre a votes😍💕. Bozky _Amy_january 💋💋

Opäť súťažíme o najkrajší komentár. 😎✔

Harry

Šuchotanie postele ma rýchlo prebralo a keď som sa pozrel vedľa seba, posteľ bola prázdna.

„Emma ?" spýtal som sa nechápavo a posadil sa.

Zbadal som, ako vbehla do kúpelne a buchla dverami. Vyskočil som z postele a ponáhľal sa za ňou. Dvere boli zamknuté, a tak som zaklopal.

„Em, si v poriadku ?" opýtal som sa znovu, no vtom som precitol na obrovskú bolesť hlavy. Školu asi dnes vynecháme.

„Uhm." vyšlo spoza dverí, avšak potom som už počul iba tlmené zvuky zvracania.

„Emma otvor. Teraz mám byť pri tebe a držať ti vlasy." opätovne som zabúchal na dvere. Zasmiala sa, ale neobťažovala sa otvoriť.

„To zvládnem Harry." jej hlas ma zahrial pri srdci.

„Neodídem odtiaľto, kým neotvoríš tieto prekliate dvere !" o chvíľu cvakol zámok a dvere sa otvorili. Emma sa na mňa usmievala a hneď nato ma objala.

„Už môžeš odísť." povedala a zatvorila mi dvere pred nosom.

„Hej, to nie je fér." zúfalo som prehovoril.

„Ešte sa potrebujem okúpať." oznámila mi.

„Nemôžem sa okúpať s tebou ?" skúsil som, aj keď som vedel dopredu odpoveď.

„Nie." zasmiala sa a už ďalej neprehovorila.

Rýchlo som to vzdal a rozhodol som sa, že aj ja potrebujem sprchu. Vošiel som do kúpeľne rodičov, ktorá bola o kúsok menšia. Dal som si rýchlu sprchu a vrátil sa naspäť do izby. Emma bola ešte stále v kúpeľni, a tak som si natruc sadol pred dvere. Po dlhých minútach ich Emma rozrazila a vyšla z nich v mäkučkom župane. Mojom župane. Vlasy mala mokré, padali jej na plecia.

„Čo ty tu ?" spýtala sa hravým hlasom. Neveriacky som na ňu pozrel, ale radšej som to nechal tak.

„Si veľmi neposlušná, vieš o tom ?" hral som jej hru.

„Ja ?" prehovorila afektovaným hlasom a pozrela na mňa pohľadom zlatého mačiatka.

„Uhm." mrmlal som pomedzi bozky. Chýbala mi aj tých pár minút.

*

Celý deň sme preležali v posteli s enormnou bolesťou hlavy. Nikam sme sa nepohli, nič sme nejedli. Mama mi poriadne vyčistila žalúdok, takisto aj Emme. Bolo mi jej ľúto, čo som jej dal najavo, no na druhú stranu sme si to zaslúžili. Tabletky prestali účinkovať už po pár hodinách, a tak nám nezostávalo nič iné, iba to vydržať.

„Harryyyyyy !" rozprávala zúfalo Emma.

„Mne je tak zleeeee." musel som sa zasmiať. Vôbec nevypila toho veľa, no pôsobilo to parádne.

„Viem. Poď ku mne." povedal som a pritisol si ju k sebe. O chvíľu zaspala, čo som bral ako dobré znamenie.

Navečer, keď už tma pokryla okolité domy, zobudila sa. Medzitým som stihol nachystať ľahkú večeru, ktorá pozostávala zo zeleninového šalátu. Myslím, že naše žalúdky by neprijali nič iné.

„Dobré ránko, teda vlastne večer." keď otvorila svoje veľké oči a upriamila na mňa svoj zrak, pritiahla si ma bližšie. Pridržiaval som sa, aby som na nej neskončil celou váhou.

„Aj tebe. Odkedy si hore ?" hladila ma po vlasoch.

„Pár hodín." pobozkal som ju na čelo.

„Prečo si ma nezobudil ?" tentoraz ma ona pobozkala na líce a potom na nos.

„Pretože si bola príliš roztomilá na to, aby som ťa zobudil." odpovedal som s jemnosťou v hlase a opätovne ju začal bozkávať.

„Pripravil som nám niečo na jedenie." povedal som a pozrel na tácku vedľa nás.

Znechutene sa pozrela na jedlo a pohľad mi opätovala.

„Mám pocit, že nie som hladná." bola komická. Jej skrčený nos sa dotýkal toho môjho.

„Musíš niečo zjesť, no tak." oponoval som jej a posadil sa. Potiahol som ju do môjho objatia a posadil do môjho lona. Spoločne sme sa kŕmili, pričom sme sa dobre zabavili.

„Ľúbim ťa." povedal som a prisal sa jej na pery.

„Aj ja teba, Harry." vyslovila to tak nežne, až mi stislo srdce.

Emma

Už bol neskorý večer a ja som sa rozhodla, že musím ísť na chvíľu domov, aby sa o mňa nebáli.

„O hodinku som späť." oznámila som Harrymu, ktorý ma išiel odprevadiť. Len čo za mnou buchli dvere, dostavil sa zvláštny pocit.

Pomaly som kráčala po cestičke, až po bránku, ktorá bola otvorená.

'Čudné.' pomyslela som si, ale pokračovala som v ceste.

Bola som na polceste k nášmu domu, keď vtom ma niekto chytil pod krk a zakryl mi ústa rukou. Pevný stisk vo mne vyvolával autoritu, a tak som sa nezmohla na nič iné, iba na vydesený vzlyk.

„Tíško." hovoril neznámy, avšak jeho hlas mi bol povedome známy.

„Teraz ma budeš počúvať a ani nepípneš. Ani teraz, ani nikomu. Rozumela si ?!" hovoril hrubým tónom, ktorého som sa bála. Nemo som prikývla. Odtiahol ma pri najbližší strom, aby nás nebolo vidno.

Stisk povolil, avšak nie nadlho. Otočil ma k sebe a pevne uchopil za zápästia. Keď sa na mňa pozrel, uvidela som tie oči, na ktoré do smrti nezabudnem. Dominic. Iba toto meno mi zvonilo naďalej v mysli.

„Keď chceš, aby sa tvojmu Harrynkovi nič zlé nestalo, necháš ho tak. Budeš sa mu vyhýbať, nebudeš ho kontaktovať. A to hlavné, budeš ma počúvať na každé jedno slovo a nebudeš oponovať. Budeme stále v kontakte. Keď ale neposlúchneš, môžeš sa s Harrym rozlúčiť." pritisol ma na kmeň stromu a prstami mi prešiel po tvári. Mnou naopak prešiel mráz, avšak ešte väčší strach. Nevedela som, čo v tej situácií robiť.

„Uvidíme sa neskôr, mačička. A nezabudni, sledujem ťa." pošepkal a stratil sa za korunou stromu.

Ešte pár minút som stála na mieste ako prikovaná, triasla som sa. Nechala som vzlyky naplniť ticho okolo mňa a až keď som nevládala s dychom, zošuchla som sa na zem. Bola mokrá a studená, no to bola tá posledná vec, ktorá ma v tom momente trápila.

Dovnútra som vstúpila, čo najviac potichu. Zaliezla som do kúpeľne, kde som sa zamkla a snažila sa utíšil slzy, ktoré si našli cestu von. Ani neviem, ako dlho som tu bola, iba viem, že ma Harry hľadal. Klopal, prosil, nevedel, čo sa stalo, no aj tak som neotvorila. Nemohla som dopustiť, aby mu Dominic niečo spravil. Nevyšla som. Zostala som tam do samého rána, kým nebol čas ísť do školy.

PS: Keď som to dopísala, mala som taký čudný pocit.  😂🤔