Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

31. kapitola❤️❤️❤️

Emma      

„Vieš o tom, že neodpísať na správu je neslušné ?" spýtal sa Harry, keď ma svojimi veľkými rukami chytil zozadu za boky a pritisol k sebe.

Nadskočila som od ľaku a otočila sa na neho.

„Ahoj." šarmantne som sa na neho usmiala.

Na jeho tvári sa pohrával drzý úškrn.

Privinul si ma do objatia a pritlačil o skrinku.

„Ponáhľam sa na hodinu." hovorila som mu do hrude, no on ma nepočúval, iba ma ďalej objímal.

„Harry." chichotala som sa.

„Neodpovedala si mi na otázku." podotkol a povolil svoje objatie.

Stáli sme oproti sebe a ja som na neho začudovane hľadela.

Prevrátil očami a tváril sa sebavedomo.

„Je nezdvorilé neodpovedať na správy. Zaslúžila by si si vyplieskať po zadku." hovoril precízne a pomaly, aby som si každé jedno slovo vryla do pamäti. Nakoniec žmurkol a zasmial sa.

Mne však do smiechu nebolo. Po zadku ? Od Harryho ? Och, Emma, nad čím to opäť rozmýšľaš ?

Preglgla som guču, ktorá sa mi medzičasom vytvorila v hrdle a sťažka vydýchla.

„Nad čím rozmýšľaš, Em ?" spýtal sa pobavene Harry a otočil hlavou trochu nabok, no neprestajne na mňa hľadel.

„Nad ničím." odpovedala som nervózne a odkašľala som si. Adrenalín sa však dostával na povrch.

„Dobre teda...." hovoril nedôverčivo a premeriaval si ma.

„Dnes po škole ťa počkám a budeme robiť ten projekt ?" zmenil tému, za čo som mu bola veľmi vďačná. Nezmohla som sa na nič viac, iba prikývnutie.

„Poď, odprevadím ťa pri triedu." povedal a obaja sme sa vybrali dlhou chodbou až k učebni.

Počas cesty ma chytil okolo pásu, sklonil sa k môjmu uchu a pošepkal.

„Ale keby si veľmi chcela, môžem ťa po tom zadku vyplieskať." šepkal chrapľavým hlasom a v očiach sa mu preblysli nezbedné iskričky.

Rázom som zastala a šokovane na neho upriamila svoj pohľad.

„Netvár sa tak, to ty si o tom premýšľala." povedal pobavene a opäť mi venoval jeden z jeho typických úškrnov.

Ako to on môže vedieť ?

„Videl som to na tebe." povedal blízko pri mojej tvári a ja som mohla cítiť jeho dych na mojich perách.

Skôr ako som stihla akokoľvek zareagovať, videla som iba jeho vzďaľujúcu sa siluetu s obrovským úsmevom, ktorý sa mu rozlieval po celej tvári.

On mi asi vážne číta myšlienky.

*

Vyšla som zo školy, kde ma už Harry vzorne čakal.

„Opäť vás rád vidím, slečna Nicolsonová." hovoril, pričom sa opieral a murovanú stenu.

„Podobne, pán Andrews." hovorila som jemne zastretým hlasom a prešla okolo neho.

Pridal sa a spoločne sme prišli ku mne domov. Cesta ubehla naozaj rýchlo, pretože s Harrym sa viem vždy rozprávať skoro o všetkom.

„Cíť sa tu ako doma." odrecitovala som trápnu frázu, na čo sa Harry len usmial.