Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

57. kapitola

Ahojteee. Dnes nová kapitola tak, ako som sľúbila😊. Dúfam, že sa páči. Ďakujem za krásne komentáre a votes😍. Samozrejme, ak sa vám časť páčila, poteší ma, ak aj ty zanecháš nejaký ten pekný komentár alebo vote😘😍😍. 

Venujem Magyna1234, domik5353💕

Bozky _Amy_january  💋💋

Emma

Pred domom stálo veľké čierne auto. Zobrala som si veci a vybrala sa smerom k nemu. Keď som bola od neho vzdialená iba pár krokov, dymové sklá sa stiahli dolu. Vykukla na mňa hlava "gorily".

„Nastúp." povedal tvrdo.

Cesta sa zdala neúprosne dlhá. Ticho, ktoré prevládalo v aute ma aspoň sčasti upokojovala.

Zastavil pred dôverne známou budovou a odparkoval. Pevne ma schytil za ruku a kráčal so mnou ku dverám. Neopovážila som vydať ani len hlásku, aj keď moje pevne zovreté zápästie o to priam prosilo.

Harry

Zobudil som sa na veľkú bolesť, ktorá sa tiahla celým mojím telom. Pokúsil som sa otvoriť oči a zistiť, kde som a čo tu robím.

Po pár nepodarených pokusoch sa mi to podarilo, moje viečka sa sťažka odlepili od seba.

Zreničky sa mi citeľne zúžili, pretože tu bolo priveľa svetla. Privrel som oči a rozhliadol sa po okolí.

Nikde nebolo nikoho. Bol som tu iba ja. Sám.

V celej obrovskej miestnosti nebol ani kus nábytku. Vlastne....

Jeden tu bol. Sedel som na stoličke, ktorá sa do mňa bolestne zabárala. Pozrel som sa na seba a všade som videl stopy krvi.

Mal som roztrhané oblečenie, no cítil som sa akoby som bol roztrhaný aj zvnútra.

Poriadne som sa nadýchol, načo som ihneď pocítil bodavú bolesť v hrudi.

Hlava mi klesala, telo ma ovládalo samé. Mal som pocit, akoby ma prešiel parný valec, no nie iba raz. Najmenej trikrát.

Snažil som sa spomenúť, čo sa mi stalo. Keď som si chcel pošúchať boľavé miesto na tvári, zacítil som, že mám zviazané ruky. Pevne a silno.

Rozmýšľal som nad tým, čo si pamätám ako posledné. Moje premýšľanie veľmi rýchlo prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí.

Dovnútra vstúpila osoba, ktorú som však nerozoznal na prvýkrát. Postavila sa predo mňa, čo ma donútilo zdvihnúť hlavu. Len čo som poriadne zaostril, pred tvárou mi stál ten najodpornejší človek. Pomaly mi začínalo všetko do seba zapadávať.

Zasmial sa. Zasmial sa hlboko a darebácky.

„Dobré ráno, šípková princezná. Už som si myslel, že sa nezobudíš." povedal a pevne mi uchopil tvár do svojich rúk.

„Kde to som a prečo tu som ? Čo odo mňa chceš ?" prehovoril som zachrípnutým hlasom. Stálo ma veľa energie vyriecť tieto slová.

Ešte raz sa zasmial a potom mi uštedril jednu poriadne mierenú ranu. Cítil som, ako mi krv steká po tvári. Nemohol som sa brániť, aj keď by som sa veľmi rád.

„Ach, Harry. S tebou to nemá nič spoločné, ty hlupáčik." prehovoril sladko.

„Tu ide iba o mňa a Emmu. Ty bohužiaľ už do tejto hry nepatríš." prstami sa mi dotkol boľavého miesta na tvári.

„Kde je Emma ?" spýtal som sa plný hnevu, no aj beznádeje. Je v poriadku ?

„Práve si balí veci, vieš ? Ideme si spolu trochu oddýchnuť." opäť mi trafil päsťou do tváre.