Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

41. kapitola

Magyna1264, domik5353, _Hanaaah_, Livia009, saskamikusova, emika12, Emike-Emka, andrejka155 💕💖

A samozrejme veľká vďaka patrí Machinedrop, ktorá mi veľmi pomohla. 🌹

Harry

Rozhodol som sa, že po škole pôjdem za Emmou.

Hodiny ubiehali až mučivo pomaly, dokonca ma profesorka poprosila, aby som zostal po škole a pomohol jej. Nemohol som odmietnuť, pretože by mi mohla spôsobiť ešte veľa problémov.

Zazvonilo na koniec siedmej hodiny a ja som sa ponáhľal pomôcť profesorke.

Zaklopal som slušne na kabinet a po krátkej chvíli sa ozvalo tiché "vstúpte".

Otvoril som dvere a hľadal som profesorku očami. Jediné, čo som zbadal bola hŕba papierov, položená na jej stole.

„Pani profesorka ?"

„Ach Harry, tu som." povedala a jej malá hlava vykukla spod kopy papierov.

„Ehm, s čím vám mám pomôcť ?" spýtal som sa viac-menej s nezáujmom.

„Tieto papiere potrebujem roztriediť. Poďte, ukážem vám to." povedala a už ma ťahala ku stolu.

Celý čas ako som triedil papiere som rozmýšľal, prečo musela poprosiť zrovna mňa.

Dve hodiny práce a mali sme všetko hotové. Za celú tú dobu som nepovedal ani slovo.

„Tak....ja už pôjdem." povedal som neisto a postavil sa od stola.

„Ďakujem vám za pomoc, Harry." povedala a dotkla sa ma na pleci.

Zrak som premiestnil na jej ruku a zamračil som sa.

„Dovidenia." povedal som tvrdo a rýchlosťou blesku som opustil kabinet.

Domov som skoro preletel a hodil veci do kúta miestnosti. Bol som naštvaný. O čo jej išlo ? To si nemôže dovoľovať ku žiadnemu žiakovi. Štvalo ma to, no očividne s tým nič nespravím. Vyšiel som na balkón, aby som sa nadýchal trochu čerstvého vzduchu a upokojil sa.

Pozeral som na okno oproti. Emma. Chýbala mi celý deň.

Najradšej by som ju celú vybozkával, no nedovolí mi to. Vraj aby som nebol chorý aj ja. Jediná vec, ktorou ma môže nakaziť je láska, ale ňou ma už nakazila tak, že by som bol ochotný aj zomrieť pre ňu.

Prešiel som po konároch až k jej balkónu. Zaklopal som, no nikto mi neotváral. Čudné. Vždy mi otvára.

Vrátil som sa teda späť a išiel som hlavným vchodom. Opätovne som zaklopal a otvoril mi jej otec.

„Dobrý deň, je doma Emma ?" slušne som sa opýtal.

„Nie, je v nemocnici." pozrel smutne a sklopil pohľad. V tom momente sa mi zasekol dych v krku. Nemohol som sa nadýchnuť. Čoraz častejšie mám pocit, akoby som o ňu prichádzal.

„Čo jej je ?" dostal som zo seba ťažko.

„Odpadla, a tak ju Marilyn (mama Emmy) vzala do nemocnice."

„Ďakujem. Dovidenia." stihol som ešte povedať a vrátil som sa domov.

Nervózne som kráčal po dome, až kým ma nezastavila mama.

„Zlatíčko, čo sa deje ?" prišla ku mne a pohladila ma po vlasoch.

„Emma je v nemocnici." oznámil som zronene a ona ma objala.