Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

Epilóg

Ahojteee. Dnes vám prinášam epilóg😍... Dúfam, že si ho užijete a už nebudem viac zdržovať...Hor sa na to !

Bozky _Amy_january❤️❤️😘

Emma

Chlad na mojich bedrách ma veľmi rýchlo prebral z pokojného spánku. Otvorila som unavene oči a poobzerala sa okolo seba.

Harry nebol v posteli, neležal vedľa mňa. Prikrývka bola spadnutá na zemi, čo vysvetľovalo ten chlad.

Vošla som do kúpeľne, no aj tá bola prázdna. Hľadala som ho po celom apartmáne, avšak márne. Dokonca ani na terase nebol. Obliekla som si župan, ktorý som si pevne uviazala okolo pása. Vlasy som zmotala to nepodareného drdola a opäť sa snažila nájsť Harryho.

Pomaly ma premáhal pocit strachu a bezbrannosti. Zviezla som sa výťahom dole na recepciu spýtať sa, či ho niekde nevideli.

„Dobré ráno. Chcela by som sa spýtať, či ste dnes náhodou nezahliadli môjho priateľa. Harry Andrews, izba číslo 103." keď som to vyslovila, spomenula som si, že v učebni číslo 103 si toho dosť prežili.

Kútiky sa mi sformovali do úsmevu nad touto spomienkou, no ihneď pohasli, keď sa vrátila recepčná.

„Pán Andrews dnes ráno odišiel. Bral si taxík na letisko spolu s batožinou."

Chvíľu som zostala iba tak stáť, ale potom som sa slušne poďakovala a namierila si to k výťahu.

Keď sa dvere výťahu zatvorili, zosypala som sa na podlahu. Ruky som si zaplietla do vlasov a silno za ne poťahala. Nechápala som to. Prečo mi nič nepovedal, prečo len tak zmizol ? Bez žiadnej stopy, bez žiadneho odkazu.

Dvere na výťahu sa otvorili, avšak nie na mojom poschodí. Omylom som stlačila zlé tlačidlo, a tak som sa ocitla o pár poschodí vyššie.

Do výťahu nastúpil mladý pán, ktorý mi ihneď bežal na pomoc. Odprevadil ma až do izby, potom sa vytratil.

Hľadala som ako zmyslov zbavená. Hľadala som kus papieru, zdrap. Musel mi predsa nechať odkaz ! Hysterický plač a nariekanie tomu príliš nepomáhalo, lenže moje telo si so mnou robilo, čo chcelo.

Uplakaná, vyčerpaná som si sadla na posteľ. Pozrela som sa navôkol, aký neporiadok som tu urobila. Záchvat paniky ma úplne pohltil.

Viem, že keď som rozrušená, nedokážem triezvo uvažovať, a tak som sa snažila upokojiť. Po pár minútach sa mi dych ako-tak ustálil a ja som začala premýšľať.

Dlho to netrvalo a ja som sa rozhodla, že idem domov. Musí byť doma ! Kam inam by šiel ?

Nevedela som si vysvetliť jeho správanie, no stále som mala pred sebou jeho tvár, ako mi šepkal láskavé slová. Och, ako rada by som ich teraz počula.

„Kde si, Harry ?" zúfalo som šepkala.

Medzitým som si nahádzala všetky veci do kufru a odovzdala kartu od izby na recepcií. Taxík prišiel po pár minútach a odviezol ma na letisko.

Až na letisku som si uvedomila, že nemám letenku. Bežala som k prvému pultu, ktorý som zbadala. Stála za ním mladá žena, vyzerala veľmi prívetivo a krásne. Blondína s úzkymi bokmi a určite dlhými nohami.

Určite si všimla moje červené oči od plaču, preto na mňa iba znepokojivo pozrela.

„Ako vám môžem pomôcť ?" opýtala sa s nacvičeným úsmevom.

Dostala som akýsi výpadok a zabudla som, kam vlastne chcem ísť. Nevedela som si vôbec spomenúť, kam idem a ani ako sa volám. Šok našťastie trval iba pár minút a ja som jej konečne vykoktala, čo potrebovala vedieť.

„O hodinu odlieta lietadlo, no už nemáme ani jednu letenku voľnú. Mrzí ma to. Najbližší let je zajtra o piatej hodine ráno." pozrela na mňa a čakala na moju odpoveď. So smutným úsmevom som jej poďakovala a pobrala sa s kufrom preč. Sadla som si na najbližšiu voľnú lavičku a hlavu položila do dlaní. Dusila som v sebe vzlyky, beznádej.

„Prepáčte, slečna, stalo sa vám niečo ? Nemám rád, keď vidím nádherné ženy plakať." prihovoril sa mi starší pán.

„Och, nie. Nerobte si starosti. Som v poriadku." pokúsila som sa usmiať, no pochybujem, že sa mi to podarilo.

„Mňa neoklamete." milo sa usmial a prisadol si.

„Povedzte mi, čo sa stalo a ja sa vám pokúsim pomôcť." niečo ma prinútilo mu veriť. Žeby to bola nádej ?

Rozpovedala som mu teda celý náš príbeh. Napäto ma počúval, akoby si chcel zapamätať každé jedno slovo.

„No a nakoniec, keď som prišla sem mi oznámili, že už nie sú voľné letenky a najbližšie lietadlo letí zajtra o piatej ráno." najskôr mi prišlo čudné, že sa tu rozprávam s úplne cudzím mužom, no po čase zo mňa tento pocit opadol.

„Dievča moje, ja vám dám svoju letenku. Chcel som ísť za manželkou, no vy ju potrebujete viac. Vy musíte nájsť svoju lásku." hovoril takým dobrotivým hlasom, až mi z toho stiahlo srdce.

„To...to by ste naozaj urobili ?" vypúlila som na neho svoje veľké oči a on sa pobavene zasmial.

„Ale samozrejme. Viete, svoju manželku som spoznal presne takým istým spôsobom. Dal som jej letenku, aby mohla odletieť za svojím bratom. A teraz..." na chvíľu sa zastavil, pozrel do zeme a potom pokračoval.

„Môžem povedať, že je to tá najláskavejšia a najnežnejšia osoba, akú som kedy videl a spoznal."

Neveriacky som na neho pozerala. On mi len podal letenku a rozlúčil sa so mnou. Ja som mu do rúk strčila pár bankoviek, aj keď si ich nechcel zobrať.

Poslednýkrát mi zamával a ja som nastúpila do lietadla. Let ubehol rýchlo. Na rozdiel od príletu, teraz som nezažmúrila ani oka. Celý čas som tŕpla a rozmýšľala, či je Harry už doma. Po rozume mi chodili rôzne scenáre, no pre svoje dobro som ich všetky odohla preč.

Z letiska som si opäť zobrala taxík a zrazu som sa ocitla pred jeho domom.

Kufor som odhodila hneď, ako som vstúpila na ich pozemok a zaklopala na dvere. Dlhú chvíľu nik neotváral, no nakoniec dvere otvorila Harryho matka.

„Dobrý deň, je Harry doma ?" hovorila som rýchlo a nezrozumiteľne.

„Pred pár hodinami odišiel. Nechcel mi však povedať kam ide a ani prečo. Vyparil sa a zostalo po ňom iba pár vecí. Mrzí ma to."

Môj svet sa zrútil. Cítila som iba, ako sa predo mnou všetko vzďaľuje a vidím iba čiernočiernú tmu.

Ak ste sa dočítali až do konca, gratulujem. Páčil sa vám epilóg ? Dúfam, že mi to odpustíte, no aj toto je jeden z koncov tohto príbehu. Nie je to oficiálny koniec...iba návrh...Taký menší a neskorý prvý apríl 😅. Prepáčte, ale nedalo mi to neuverejniť. Ďakujem za komentáre, votes, 5k prečítaní....V najbližších dňoch očakávajte už ten SKUTOČNÝ epilóg.... Verím, že mi tento drobný žartík odpustíte.