Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

22 kapitola💖

Špeciál venovaný všetkým, ktorí ma podporujú krásnymi komentármi a votes. Ďakujem💖.

Obzvlášť Kurokawai, saskamikusova, Majka987, Magyna1234 a andrejka155.

Dnes žiadny preslov, iba si užite časť.🌹

PS.: Je to písane pohľadmi oboch, pretože sa mi zdalo lepšie, aby vyjadrili svoje pocity obaja.

„Kam chcete dnes ísť ?" spýtala som sa ostatných po raňajkách.

Monica iba otrávene kývla ramenom.

„Čo navrhuješ ?" spýtal sa Harry so záujmom.

„Disneyland." povedala som ohromujúco.

„Fajn." povedal Harry a usmial sa na mňa. Úsmev som mu s radosťou opätovala.

Všetci sme sa obliekli a vyrazili sme.

Harry

Zastavili sme pred bránou Disneylandu, pretože Emma si ju potrebovala odfotiť.

„No tak Em, poď. Vnútri sú zaujímavejšie veci na fotenie." povedal som milo, na čo sa mi dostalo iba nesúhlasné mrnčanie.

Mali sme parádny výhľad na rôzne kolotoče. Jeden bol dokonca v tvare šálok. Obrovské kolesá a dráhy vládli celému parku.

Emma ma poctivo ťahala na každú jednu atrakciu. Boleli ma nohy, no nemohol som jej pokaziť toľkú radosť. Užívala si všetko. Mala zatvorené oči, akoby si to všetko chcela vychutnať a zapísať do pamäte naveky.

Večer sme sa vrátili do apartmánu, aby sme mohli ísť na večeru. Najhoršie bolo, že Emma z tadiaľ nechcela odísť. Musel som ju z tade ťahať a to by ste neverili, koľko má sily.

„Emma." hovoril som nedočkavo, pretože som bol naozaj hladný.

Monica so Stuartom už čakali na chodbe, no Emma nie a nie ísť.

„Už idem, ešte si skontrolujem či mi niekto nevolal." povedala a zobrala si mobil do ruky.

„Dvanásť zmeškaných hovorov." povedala a zamračila sa.

Pozrela sa na mňa pohľadom "čomámrobiť?". V bruchu mi hral orchester, no nemohol som ju tam nechať tak. Prevrátil som očami a pohol sa k nej.

„Monica, vy choďte, my vás doženieme." povedal som im a svoju pozornosť som presunul na zmätenú Emmu.

„Kto ti volal ?" spýtal som sa.

„Dvakrát Dylan a ostatné mama." povedala vážne.

„Nemám z toho dobrý pocit." povedala so strachom.

„Neboj. Možno sa len boja, pretože si im nezdvíhala." chlácholil som ju.

„Idem im zavolať." povedala a vytočila Dylana. Ten jej však nezdvíhal. Znepokojene na mňa pozrela, no ja som jej venoval iba zmätený pohľad. Potom skúsila vytočiť mamu. Tá jej už zdvihla a Emma ju ihneď zasypala otázkami typu "čosastalo,žesimidesaťkrátvolala?". Celý čas telefonovania som ju pozoroval. Bola krásna.

Chvíľu sa rozprávali, no potom telefón vypla. Vypadol jej z rúk na posteľ, oči sa jej začali plniť slzami.

„Čo sa deje ?" spýtal som sa znepokojene.

Neodpovedala, iba stála pri posteli.

Nehovorila nič, iba začala vzlykať.

„Em, prosím, hovor." prosil som ju so zúfalým výrazom.