Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

12. kapitola

Spravil som krok smerom k nej a chystal sa ju objať keď zahlásila.

„Na to zabudni ,Andrews." povedala so smiechom v očiach a otočila sa na päte.

Iba som sa na nej zasmial a obaja sme si prisadli pri Dylana. Emma z jednej strany a ja z druhej.

Hrali sme asi dve hodiny a kto by to bol povedal, ale Emme do išlo veľmi dobre. Raz ma dokonca porazila.

„Jo, jo, vyhrala soooom." kričala Emma a my s Dylanom sme sa na nej skvelo zabávali.

Išla sa hodiť na Dylana s objatím, keď on sa v tom momente postavil, a tak skončila zavesená na mne.

„Idem po vodu, vy si to tu zatiaľ užite." povedal, žmurkol a odišiel.

„Nicolsonová, nevedel som, že si taká prítulná." povedal som a začal sa smiať na plné hrdlo.

Ihneď ma pustila a odtiahla sa so zamračenou grimasou.

„Tak to určite." povedala naoko nahnevane a založila si ruky na prsiach.

„Ale no tak, snáď sa na mňa nehneváš." povedal som, no ešte stále som sa smial.

Iba si ofučane povzdychla a zostala sedieť. No za chvíľu jej akoby zahoreli oči a v nich sa zjavili iskričky, ktoré neveštili nič dobré. Postavila sa na kolená a prišla pri mňa po kolenačky. Prestal som sa smiať, iba som ju pozorne sledoval. Sadla si na mňa obkročmo, ruky si položila na moje ramená a ja som snáď prestal dýchať.

„Máš pravdu, nehnevám sa." povedala sladkým hlasom, no ja som nevedel reagovať. Vpíjal som sa jej do očí. Snažil som sa z nich vyčítať hocičo. Celý som stuhol, keď sa priblížila. Vo mne asi vybuchovali ohňostroje, no jej v očiach stále pobehovali iskričky. Ruky som premiestnil na jej boky a jemne ich stlačil. Cítil som, ako napla celé svoje telo. Keď bola už veľmi blízko, bili sa vo mne pocity. Zrazu sa však jej ruky premiestnili hore za moju hlavu. Nevnímal som nič, iba Emmu.

A bolo to tu.

Prásk.

Ovalila ma vankúšom, ktorý zobrala z postele, na ktorej som bol opretý. Tak toto som nečakal. Emma sa začala nekontrolovateľne smiať, no mne ešte chvíľu trvalo, kým som pochopil, čo na mňa nachystala. Nemohol som sa aj tak sústrediť, pretože stále na mne sedela. Odhodil som jej vankúš a začal som ju štekliť. Smiala sa tak moc, no ja som ju nepustil.

„Ha-ha-harry." hovorila pomedzi smiech.

„Už-už stačí." dostala zo seba, no ja som nemienil prestať. Keď ma ona môže biť vankúšom, ja ju môžem štekliť.

Mykala so sebou tak moc, až sme sa prevalili na zem, teda aspoň ona. Zošmykla sa z mojich nôh na zem, no ja som bol pevne kolenami na zemi. Och, keď som ju takto videl, môj kamarát viedol so mnou boj. Sedel som naklonený nad ňou, medzi jej nohami, zatiaľ čo ona sa metala na zemi v kŕčoch smiechu.

„Popros." povedal som jednoducho a pokračoval som v mojej činnosti.

„Nie." odpovedala ťažko, a tak som ju začal štekliť ešte viac.

Chytila ma za tričko a pritiahla ma k sebe.

„Pro-prosím" vykríkla mi do tváre a ja som prestal.

„Stačilo povedať." povedal som a usmial sa.

Sťažka dýchala, no usmiala sa tiež.

„Pustíš ma už, či chceš ešte poštekliť ?" spýtal som sa a vyčaroval na tvári svoj typický úškrn.

Keď si uvedomila, ako blízko som a že ma ešte drží, okamžite ma pustila.

„Nie." povedala rýchlo, no ja som sa na nej iba dobre bavil.

„Keby ste sa videli." povedal Dylan, ktorý sa opieral o zárubňu dverí a tváril sa pobavene.

„Keď som kráčal po schodoch, počul som iba Ha-ha-harry." povedal so smiechom v hlase a pokračoval.

„Myslel som si, že si to tu už rozdávate." povedal a to sa už smial na plné hrdlo.

Sadol si medzi nás a spustil.

„Môžem tu sedieť, či chcete byť pri sebe hrdličky ?" povedal a obrátil sa na mňa.

„Nevyrývaj Dylan. Nič sa tu nedialo." zamračila sa na neho Emma.

Panovalo tu trochu dusno. Nič som mu nepovedal, iba som sa postavil.

„Tak ja už pôjdem. Môžem ísť cez balkón Em ?" spýtal som sa, na čo sa hneď postavila a naznačila mi, aby som ju nasledoval.

Prišli sme do jej izby. Emma otvorila balkón a obaja sme vyšli.

„Prepáč, on si len potrebuje stále z niekoho uťahovať." povedala nervózne, na čo som sa iba zasmial. Odľahlo jej, keď videla, že sa smejem.

„Ďakujem za hru, Em." povedal som. Emma sa iba usmiala.

„Prečo mi hovoríš Em ?" spýtala sa a otočila na mňa svoje veľké zvedavé oči.

„Páči sa mi to. Je to také milšie. Nepáči sa ti to ? Mám ťa tak prestať volať ?" spýtal som sa s obavami.

„Nie, nie. Vlastne sa mi to páči tiež." priznala a milo sa usmiala.

„Tak to som rád." odpovedal som a takisto som jej opätoval úsmev.

„Vidíme sa zajtra." povedal som a už som preliezal zábradlie.

„A ešte. Ďakujem. Za Dylana." posledné slová šepkala.

„Nie je zač. Veď som ti to predsa sľúbil." povedal som, ale to som už kráčal po strome.

Ešte sme si zamávali a ja som vstúpil do vnútra mojej izby. Hodil som sa na posteľ.

„Čo to bol dnes za deň ?" spýtal som sa sám seba. Chvíľu som ležal na posteli, keď vtom mi zacinkal mobil.

D: Bro, keby som vás nepoznal, myslel by som si, že ste pár !!! napísal mi Dylan, na čom som sa iba zasmial a odišiel do kúpeľne.

Ďalšia kapitola je na sveteeee😍. Dúfam, že sa páči. Ďakujem za každý vote, či komentár✨. Dnes som dostala taký nápad na novú knihu🎁. Bola by o faktoch o Harrym alebo o 1D😎. Chceli by ste ju, alebo to mám nechať tak. Samozrejme, by som vydávala fakty, ktoré som ešte nezachytila, čiže by to mohlo byť zaujímavé. Otázka je len na vás, či by ste také niečo chceli, preto prosím, vyjadrite sa do komentárov. Alebo mi napíšte, akú knihu by ste si priali vy. Predsa len chcem písať niečo, čo vás bude baviť.👀👀_Amy_janary👅