Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

55. kapitola

Zdravím všetkých čitateľov😘. Dnes opäť nová kapitola, a tak dúfam, že sa vám bude páčiť😅. Ja osobne s ňou nie som príliš spokojná, no posúdiť nechám vás🤔. Ďakujem za krásne komentáre a votes❤️❤️❤️.

Kapitolu venujem Malencia21, Kurokawai, domik5353. ❤️❤️

Inak čaká nás posledných, približne, desať kapitol😅.

Bozky _Amy_january❤️

Harry

Včera som Emmu už večer nevidel, keďže išla von s Marcom. Samozrejme, že som žiarlil, no nechcel som jej byť na príťaž. Ani v škole som ju nestretol, keďže sme mali hodiny úplne na opačnej strane školy. Cez prestávku som rozmýšľal, čím by som ju mohol prekvapiť. Nakoniec som dospel k záveru, že večera by bola ideálna.

H: Dnes večer budeš patriť iba mne! O šiestej si prídem pre teba.

Namiesto odpovede mi zazvonil telefón. S úsmevom na perách som ho zdvihol a konečne som počul ten anjelský hlások.

„Čo chystáš ?" prekvapila ma otázkou.

„Nič, čo by sa ti nepáčilo, zlato." musel som sa zasmiať. Presne viem, na čo myslela.

Počul som skľúčený povzdych, a tak som sa rozhodol, že jej to trošku uľahčím.

„Si v poriadku ? Chcem ísť iba na večeru." znovu mi unikol slabý smiech, no započul som aj hlasný výdych, čo znamenalo, že sa upokojila.

„V najlepšom." viem, že sa usmiala.

„Fajn. Vidíme sa večer. Ľúbim ťa."

„Ľúbim ťa." opätovala mi pozdrav a zložila.

*

Po škole ma čakala autoškola, na ktorú som sa naozaj tešil. Ubehla až prirýchlo, síce už bol večer, ale aj tak som sa tešil na Emmu. Napísal som jej krátku správu a mobil si strčil do vrecka.

H: Za chvíľu som u teba.

Vyšiel som z budovy a išiel smerom k Emme. Keď mi cinkol mobil, vytiahol som ho z vrecka a musel som sa usmiať.

E: Mám si vziať aj spodné prádlo ?

ꞌProvokatérka.ꞌ pomyslel som si a kráčal ďalej.

Naraz som však precitol v obrovskú bolesť na hlave. Zahmlilo sa mi pred očami, spadol som na zem.

Emma

Cesta mu trvá nejako pridlho. Mal tu už, približne, takých desať minút byť. Vystrčila som hlavu von z dverí a pozrela sa naokolo. Nikde nikoho ani živej duše.

Napísala som mu správu, na ktorú nereagoval, a tak som sa mu rozhodla zavolať. Chvíľu to pípalo, potom ma prepojili do odkazovej schránky.

Rozmýšľala som, čo sa mohlo stať, keď neodpisuje. Nakoniec som dospela k záveru, že mu pôjdem naproti. Možno sa niekde zdržal.

Čo bolo však horšie, nevedela som, kde bol ešte predtým, ako mal prísť ku mne. Túto drobnosť som sa ho zabudla opýtať a on mi to tiež zabudol povedať.

Rozhodla som sa, že pôjdem smerom k našej škole. Možno zostal po škole a učiteľka mu zobrala telefón. Sviežim tempom som si obula špinavé tenisky a vyšla z domu. Bol večer, tma, takže som sa pochopiteľne bála. Zrýchlila som krok a už aj som bola pri škole, no Harryho nikde. Hľadala som ho po okolí ešte asi hodinu, avšak márne. Vrátila som sa domov a opäť som sa snažila prísť na príčinu jeho zdržania.

Keď som kráčala hore po schodoch, docvaklo mi to. Dominic. Dominic sa mi vyhrážal a asi nás spolu uvidel. Zakopla som o schod a ihneď som letela k zemi. Rozrazila som si koleno tak, až mi začala tiecť krv. Nebola to malá rana, no nateraz som to musela odložiť. V záchvate paniky som siahla po telefóne a vytočila Harryho mamu. Od nej som sa dozvedela, že mal dnes autoškolu.

Vyskočila som na rovné nohy a bežala tam. Nemohla som dopustiť, aby sa mu niečo kvôli mne stalo. Strácala som pomaly dych, ale neprestávala som utekať. Koleno mi priam blčalo, lenže to bola tá posledná myšlienka, na ktorú som myslela.

Myslela som na to, že sa Harrymu niečo stalo. Kvôli mne! Nemala som mu nič hovoriť, nemala som mu odolať. Vinila som za to seba, pretože to bolo moje zlyhanie. Ak sa Harrymu niečo stane, nezvládnem to. Neodpustím si to!

Prišla som pred autoškolu, avšak taktiež tam nik nebol. Všade bolo ticho, ani lístok na strome sa nepohol.

Blúdila som po okolí, snažila sa započuť nejaký zvuk alebo hlas.

Po nekonečných minútach chôdze, ma opäť privolalo moje koleno. Pozrela som dole. Tepláky som mala nasiaknuté krvou. Chytila som si ranu a bolestne skríkla. Všimla som si ale niečo iné. Na zemi bola krv. Ale nie moja!

Nebola ešte zaschnutá, a tak som stále viac a viac cítila, že patrí Harrymu. Slzy sa mi tlačili do očí, ale podarilo sa mi ich nevypustiť.

Prezerala som okolie, avšak márne. Pouličné lampy už svietili, autá, naopak, nepremávali. V jednom momente mi však niečo bliklo do očí. Bol to odraz. Podišla som bližšie, kde sa mi naskytol pohľad na telefón. Svetlo sa odrazilo od obrazovky a udrelo mi do očí.

Horšie zistenie však bolo, že patril Harrymu. Zodvihla som ho zo zeme, načo sa rozsvietil displej. Na ňom bola rozpísaná správa.

H: Nechám to na tebe. Ľúbim ťa.

„Aj ja ťa ľúbim." pošepkala som.

Stislo mi srdce, no dodalo mi to ešte viac odhodlania.

Po pár krokoch som znovu našla stopy krvi. Utvrdilo ma to v tom, že idem správne.

Ešte pár dlhočizných krokov a ocitla som sa pred starou, schátranou budovou.

Otvorila som dvere a tam som ho uvidela...

Pokračovanie nabudúce😂🤣.