Sklonil sa ku mne, no dal mi čas odtiahnuť sa. Nespravila som to. Nežne prikryl moje pery tými jeho a venoval mi bozk. Nebol to bozk, kedy mi strčil jazyk do úst, nebol to ani drsný bozk. Bol to láskyplný bozk. Krehký, jemný, zároveň nežný a plný ci...
Taaaak ahojteee..Ako sa vám to zatiaľ páči? Nie som s tým moc spokojná, ale to nie je asi žiadna z nás, čo sa snaží niečo napísať 😅. Mám pocit, že stále tam je čo zdokonaľovať. Niekoľko krát každú časť prepíšem, no ak tak si stále myslím, že to nie je ono... Každopádne ďakujem za každé prečítanie, votes či komentár...Ste úžasné/í.❤️❤️
Bozky _Amy_january
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď som otvárala dvere, zazvonil mi mobil. Taylor.
„Ahoj." slušne som ju pozdravila.
„No, že sa vôbec ozveš." povedala a zasmiala sa.
„Prepáč, vieš, že teraz sa musím veľa učiť." hlesla som so smutným hlasom.
„Jasné, že viem a chápem to, no čo by si povedala na také menšie nákupy?" povedala a zachichotala sa. Zasmiala som sa spolu s ňou.
„Snáď sa mi to zajtra podarí." oznámila som jej veselo. Tá mi len s radosťou zvreskla do telefónu a zložila spolu s mumlaním, že sa mám ísť učiť.
Ja to dievča proste milujem! Viem, že sme v poslednej dobe spolu veľa neboli a že som ju zanedbávala kvôli škole, ale práve som sa jej to snažila vynahradiť. Som rada, že ma chápe a podporuje.
Keď som dotelefonovala, vošla som do kuchyne, nabrala si jesť a vybrala som sa do obývačky. Pri jedení som si vyložila knihy na stôl. Takže, začnem angličtinou.
Bola som v polovici domácej úlohy, keď vtom sa ozval zvonček. Rozbehla som sa ku dverám s nádejou, že to budú naši, lenže vtom mi napadlo, prečo by zvonili, keď majú kľúče? Na premýšľanie už bolo neskoro, keďže som s radosťou otvárala dvere.
Vonku stál Harry, opretý o múr domu. Ruky mal vo vreckách, s vlasmi sa mu pohrával vietor. Zodvihol svoj zrak na mňa a kútiky úst sa mu pohli smerom nahor. Vyjavene som na neho civela, Harry si prešiel rukou po krku nadol a jemne si odkašľal. Zdá sa mi to, alebo bol nervózny?
„Ahoj, Em, tvoji rodičia ma poslali k vám po plienky pre Jakea." povedal a opäť si prešiel nervózne rukou po vlasoch.
Ja som stála neschopná jediného slova. Po prvé, nazval ma Em! Telo sa mi chvelo, na pokožke mi vystúpila husia koža. Po druhé, moji rodičia? Čo s ním majú spoločné a vlastne prečo ho poslali?
„Moji rodičia? Poslali teba? A kde vlastne sú?" chrlila som na neho otázky a on mi jednoducho odpovedal.
„Sú u nás na návšteve a Jake mal menšiu nehodu. Nemali so sebou žiadne plienky, a tak ma poslali k vám. Vraj by si už mala byť doma." dokončil svoj monológ a popritom mi hľadel uprene do očí.
„Poď dnu." povedala som stále trochu nechápavo.
„Počkaj ma v obývačke." povedala som a zaviedla ho do obývačky.
