Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

20. kapitola

„Ďakujem madam, toto bolo veľmi zdvorilé." povedal som a zotrel som si omáčku z nosu, kým sa Emma smiala.

„Aj nabudúce." povedala a konečne sa prestala smiať.

Zobudil som sa na slnečné lúče, páliace ma na mojej tvári. Otvoril som oči a rozhliadol som sa po apartmáne. Všetci spali ako zarezaní, iba Emmina posteľ bola prázdna.

Postavil som sa a zamieril si to rovno do kúpeľne. Umyl som si zuby a zrovna, keď som vychádzal, ovanul ma studený vzduch. Ruku som si dal pred oči, aby som zakryl slnko, ktoré ma pálilo a pozrel som sa, odkadiaľ ide ten chlad.

Dvere na terasu boli otvorené.

Vyšiel som von. Všetky chlpy na tele sa mi zježili od zimy. O zábradlie sa opierala Emma.

Musel som sa nad ňou pousmiať. Snáď ani nespala. Určite sa nevedela dočkať dnešného dňa.

„Dobré ráno." pozdravil som sa.

„Dobré." odpovedala zasnívane, keď na mňa upriamila pozornosť.

„Nie je ti zima ?" spýtal som sa, na čo sa mi dostavila odpoveď v podobe nesúhlasného mumlania. Podišiel som k nej a tiež som sa oprel o zábradlie.

„Je to tu krásne." povedala a pozrela sa na mňa.

„Nezostáva mi nič iné, iba súhlasiť, Nicolsonová." povedal som so smiechom.

Emma na mňa iba zagánila a opäť venovala svoj pohľad rannému Parížu.

„Poď so mnou na raňajky. Nechcem ísť sám." poprosil som.

„Neplánuješ ale odvetu za tie včerajšie cestoviny, však ?" spýtala sa pobavene.

„Nie, neboj." pousmial som sa.

V apartmáne ešte všetci spali. Potichu sme vyšli a zišli dole. Ako zvyčajne sa podávali švédske stoly.

Naraňajkovali sme sa dosýta. Prebrali sme všetky témy, ale najviac sa Emma rozplývala nad Parížom a čo všetko musíme dnes stihnúť navštíviť.

Keď sme prišli do apartmánu, Monica sa líčila a Stuart sa obliekal.

„Harry." pozdravila ma preafektovaným hlasom Monica a bežala ma objať. Ja som sa s ňou ale objímať nechcel, preto som stiahol do objatia Emmu, ktorá však vôbec nespolupracovala. Tlačila ma do hrude, no ja som ju odmietal pustiť.

„Zachráň ma." pošepkal som jej blízko ucha, pričom som mohol počuť, ako zatajila dych.

Prestala ma tlačiť do hrude a pozrela na mňa. Nahodil som najviac trpiteľský výraz, aký som vedel. Povzdychla si a chytila ma za ruku. Iba som na ňu vyjavene pozeral, ona však nepovedala nič. Potiahla ma, a tak sa nám podarilo obísť Monicu. Nemohol som si však nevšimnúť jej zamračený pohľad.

„Monica, rýchlo sa domaľuj a najedz. Ponáhľame sa totižto, ak si si nevšimla." povedala, keď zastavila a otočila sa na ňu. Mňa medzitým pustila.

Monica jej iba venovala nenávistný pohľad a opäť sa vybrala pri svoje šminky.

Emma sa pozrela na mňa, a tak som jej iba perami naznačil "ďakujem".

Prešiel som k posteli, kde som mal položený mobil. Zobral som ho do rúk. Našiel som si jednu správu od Dylana.

D : Nazdar, bro. Neviem, kde má Emma mobil, no pokúšame sa jej všetci dovolať. Odkáž jej aspoň, že nám chýba a že jej želáme všetko najlepšie k narodeninám a pozdravujeme aj vás.