Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

26. kapitola

Chcem iba povedať, že vám ďakujem za krásne komentáre a votes.❤️

Magyna1234, andrejka155, saskamikusova, kurokawai, Majka987.. vždy ma veľmi potešia 😍❤️.

Užite si teda časť... táto je pre vás všetkých ❤️😍😉.

Tuho ma objímal, nič nehovoril a ja som vedela, že už je všetko v poriadku.

Harry

Dojala ma. Tými pár slovami mi spravila takú radosť, akú som ešte v živote nezažil. Srdce mi zaplesalo a mne sa od dojatia tlačili slzy do očí. Ľúbim ju a mám chuť to vykričať do celého sveta.

Emma

Z terasy sme sa vrátili späť dovnútra. Našťastie tam už nebola Monica ani Stuart. Na mojej posteli ležala ďalšia fotka. Boli sme to my a Harrym, ako ho objímam zozadu na terase. Túto fotku mu už nedám. Rýchlo som ju schmatla a schovala do vačku na mojej bunde.

Obliekli sme sa a vyrazili sme sa rozlúčiť s Parížom. Zostávajú nám posledné hodiny strávené tu.

*

„Tak, čo by si chcela dnes vidieť ?" spýtal sa Harry. Na tvári sa mu zračil úsmev, žiadny smútok.

„Nechám to na teba." povedala som a usmiala som sa.

„Fajn. Tak, čo keby sme-" nestihol dopovedať, pretože som ho schmatla za ruku a ťahala k prvému obchodu so suvenírmi. Nakúpili sme všetko od výmyslu sveta. Sošky, magnetky, pohľadnice, no proste všetko. Taylor som kúpila sošku Eiffelovej veže a ja som si kúpila náramok, kde bolo napísané Paris.

„Keďže si ma nechala vybrať," povedal Harry ironicky „teraz vyberáš ty."

Obaja sme sa zasmiali.

„Tak prepáč, no musela som si kúpiť niečo na pamiatku." povedala som, na čo iba súhlasne prikývol. Celý deň sme sa iba tak túlali Parížom a obdivovali sme to tu. Najviac sa mi páčila architektúra budov. Boli vysoké a zdobené rôznymi ornamentami. Nechýbali ani mohutné mrakodrapy.

Boli štyri hodiny, keď Harry zahlásil.

„Je čas ísť využiť tvoj darček." povedal natešene.

„Ty máš lístok tiež ?" spýtala som sa udivene.

„Snáď by som neriskoval, že by som ti dal dva a ty by si jeden dala Stuartovi, nebodaj Monice." povedal so smiechom.

„Stuart mi povedal snáď dve slová za celý výlet." zasmiala som sa aj ja.

„Fajn, tak teda poďme." povedal Harry a chytil ma za ruku.

Prišli sme pod Eiffelovku, podali sme lístok mladému pánovi a on nás smelo vpustil. Nezabudol mi venovať úsmev, načo sa Harry zamračil. Musela som sa nad ním pousmiať.

Na prvé poschodie sme sa dostali po schodoch. Síce Harry chcel ísť výťahom, no ja som ho presvedčila, ísť po schodoch. Hemžilo sa to tu ľudmi. Boli tu kaviarne, reštaurácie a dokonca aj pošta.

Pokračovali sme ďalej na druhé poschodie, ktoré malo kapacitu 1600 ľudí. Tu to bolo takisto plné.

„Chceš ísť aj na tretie poschodie ?" spýtal sa Harry so záujmom.

„Samozrejme. Kto vie, či sa sem ešte vrátim." povedala som s úsmevom. Celý deň som sa usmievala, bola som šťastná.

„Ale tam sa dá ísť iba výťahom." skonštatoval Harry, na čo som prikývla.

Po pár minútach sme sa dostali do výťahu, kde sme sa tlačili jeden na druhého. Bolo v ňom toľko ľudí, že som sa nemohla ani pohnúť. Našťastie cesta netrvala dlho a zachviľu cinkol výťah.

Vyšli sme von. Fúkal tu vietor, avšak bolo to príjemné. Prečítali sme si, že toto poschodie má kapacitu iba 400 ľudí, a tak to aj vyzeralo. Bolo to však iné. Tu hrala klasická klišé hudba doprevádzaná harmonikou. Všade navôkol boli zamilované páry.

Presunuli sme sa pri okraj veže, aby sme mali krásny výhľad. Rozliehal sa pred nami celý Paríž. Naozaj som si až teraz všimla, že pod Eiffelovkou stoja zamilované páry a bozkávajú sa. Zaujímalo by ma, na čo teraz myslí Harry.

„Je to tu nádherné, však ?" spýtala som sa s úsmevom na tvári.

„Magické." povedal Harry.

Potichu sme pozorovali svetielka pouličných lámp, čo dodávalo tomuto miestu ešte lepšiu atmosféru.

Začalo sa to tu plniť ľudmi oveľa viac. Jeden pán do mňa vrazil a ja som skončila Harrymu v náručí.

(Pozn. autora.: Pustite si to, hodí sa to k tomu.😉)

Čas akoby zastal. Držal ma v rukách, očami mi behal po tvári. Pohľadom zastavil na mojich perách. Pozrel mi do očí a snažil sa vyčítať, čo cítim.

Neviem, čo cítim. Pri Harrym sa bojím cítiť. Bojím sa ho mať viac ako rada. Nie preto, že by mi ublížil, je to preto, pretože sa bojím lásky. Je to tak. Mám strach sa do niekoho zamilovať.

Sklonil sa ku mne, no dal mi čas odtiahnuť sa. Nespravila som to. Nežne prikryl moje pery tými jeho a venoval mi bozk. Nebol to bozk, kedy mi strčil jazyk do úst, nebol to ani drsný bozk. Bol to láskyplný bozk. Krehký, jemný, zároveň nežný a plný citov, presne ako Harry. Vždy je ku mne taký. Akoby sa bál, že mi ublíži. Akoby som bola z porcelánu a on nechce, aby som sa rozbila.

Odtiahol sa odo mňa a otvoril oči. Spravila som to isté, avšak s malým rozdielom. Zľakla som sa. Zľakla som sa toho, čo k nemu cítim. Vnútri som zvádzala šialený boj, kedy som nevedela, kto je víťaz.

„Prepáč." pošepla som a rozutekala sa k výťahu.

Predierala som sa ľudmi so slzami na krajíčku. Nastúpila som do výťahu a dúfala, že Harry nepôjde za mnou.

Vybehla som z výťahu medzi ľudí a hľadala miesto, kde by som mohla zhodiť zo seba všetky pocity.

Bola už viac-menej tma, a tak som zašla za jednu budovu.

Tam som spustila hurónsky plač. Nevedela som prečo plačem.

Oprela som sa o chladný múr budovy. Ruky som si dala na tvár, aby som sa schovala pred svetom.

Posledné dni strávené s Harrym boli úžasné. Cítila som sa s nim skvele. Keď ma objímal, utešoval, hladkal. Keď mi spieval. Keď mi bol zohnať palacinky. Keď sme sa naháňali. Keď som sa ráno zobudila pri ňom.

Zošuchla som sa po stene dolu. Nevedela som utíšiť svoj plač. Jemu by sa to určite podarilo.

Ruky som si strčila do vačku na bunde. Zacítila som nejaký papier, a tak som ho vybrala.

Bola to fotka. Tá fotka, keď som ho objímala na terase. Prešla som po nej prstami.

„Bože, veď ja ho ľúbim." povedala som nahlas, zúfalo.