Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

43. kapitola

Venované všetkým vám. Dievčatá... ďakujem...Magyna1234, _Hanaaah_, Livia009, Malencia21, domik5353, emika12, Emike-Emka, andrejka155

Cítila som sa, ako keby som stratila to najcennejšie, čo mám. Ako keby som stratila osobu, môjmu srdcu najbližšiu.

Emma

Po hodine neutíchajúceho plaču, sa moje oči začali pomaly, ale isto zatvárať. Nemala som pri sebe nič. Taška aj všetky osobné veci ostali v skrinke.

Schúlila som sa do malého klbka a privrela viečka.

*

Zo spánku ma zobudilo až hlasné búchanie popri dverách. Opatrne som stúpala na drevené parkety, až pri východ.

Keď rachot ustál, otvorila som dvere. Mohla som vidieť upratovačku, ktorá práve zachádzala za roh chodby. Potichu som zišla po schodoch, až na prízemie. Prešiel mi mráz po chrbte, pretože sa tu už asi nikto nenachádzal. Nebolo ešte veľa hodín, no už sa stmievalo.

Čo najrýchlejšie som zobrala svoje veci zo skrinky a vyšla zo školy. Ovanul ma chladný vzduch, ktorý mi teraz padol vhod.

Vydýchla som si a oprela sa o stenu budovy. Zavrela som oči a snažila som sa upokojiť. Miešali sa vo mne pocity všetkých druhov. Od strachu, cez pocit bezmocnosti, až po ľútosť a pochyby.

Nateraz som však tieto myšlienky musela potlačiť a vybrala som sa peši domov. Po ceste som našťastie nikoho nestretla, za čo som bola nesmierne rada. Neviem, či by som sa v tomto rozpoložení dokázala nejako brániť. Nemala som silu na nič.

Hneď ako som prišla domov, zamierila som do svojej izby. Otvorila som dvere a tašku hodila na stoličku.

Išla som sa hodiť do postele, avšak na nej ležali učebnice. Boli to tie učebnice, ktoré mi vypadli na chodbe z rúk. Pozrela som sa na balkónové dvere a pre istotu som ich skontrolovala. Zamknuté.

Učebnice som hodila na zem a radšej som sa ďalej nezamýšľala nad tým, ako sa sem dostali. Ľahla som si do postele, pričom som vôbec nehľadela na to, že nie som prezlečená. Chcela som iba spať, a nezobudiť sa.

Neskoro večer do mojej izby vtrhol Dylan, čím ma prebral z môjho tuhého spánku. Otočila som na neho hlavu, no on iba povedal.

„Bol tu Harry. Priniesol ti nejaké knihy, a tak som ti ich dal na posteľ." oznámil a odišiel. Nič viac, nič menej. Čakala som niečo viac ?

Postavila som sa z postele a spravila si svoju každodennú večernú rutinu. Nastavila som si budík, keďže som školu nemohla už viac vynechávať a opäť sa pobrala do mojej ríše snov.

Harry

Nebolo to tak, ako to nešťastne vyzeralo. Jessica sa mi prilepila na pery, avšak ja som ju hneď odstrčil. Bolo však neskoro.

Cítil som pohľad Emmy, ktorý ma priam pálil na hrudi. Chcel som jej to vysvetliť, no ona sa k tomu postavila inak. Zle si to vysvetlila a mne nedala ani možnosť nič povedať.

Toto je presne ten blbý zákon schválnosti. Emma odišla preč, a tak mi nezostávalo nič iné, iba ju nechať ísť. Poťahal som sa za vlasy a zodvihol jej veci zo zeme.

„Už nám nič nebráni k tomu, aby sme boli opäť spolu." povedala Jessica medovým hlasom a ruku mi položila na rameno. Ruku som jej dal preč a veľmi som sa musel ovládať, aby som nespravil niečo, čo budem potom ľutovať.

„Poslednýkrát ti hovorím, že medzi nami nič nieje a nič nebude. Je ti to jasné ?" zvýšil som hlas.

Zľakla sa, a tak iba rýchlo prikývla. Nahnevane som odišiel a veci hodil do skrinky.

Do konca školy zostávali posledné dve hodiny. Chcel som Emmu počkať po škole, no potom som si uvedomil, že to nebude až taký dobrý nápad.

Vyčerpaný, plný emócií som si doma doprial ľadovú sprchu. Neskôr som zaniesol Dylanovi, Emmyne knihy.

Chcem jej to vysvetliť, no nesmiem na ňu tlačiť. Nechám ju, nech sa trochu upokojí. Možno sa na mňa nahnevá ešte viac, avšak ja na ňu tlačiť nechcem. Cítil som sa síce hrozne, ale môžem si za to sám. Mal som pohotovejšie reagovať. Bolí to. Bolí ma srdce z toho, čo som jej spôsobil. Nikdy by som nič také neurobil. Veď ju predsa, milujem.

Emma

V škole som najviac času trávila v triede. Keď som nemusela, nevychádzala som z nej. Sem-tam som uvidela Harryho, no ihneď som odvrátila pohľad. Bolel ma pohľad na neho. Kruhy pod očami, bol očividne nevyspatý.

Prežíval presne to isté, čo ja. Tiež som toho veľa nenaspala. Ráno som sa ani neunúvala s maľovaním. Bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, čo si ľudia o mne pomyslia. Ja nemám pri sebe svoju lásku, trpíme obaja. Prečo to tak musí byť ? Prečo vždy keď je niečo krásne, musí sa to pokaziť ?

Zo školy som vybehla a ponáhľala sa domov. Nechcela som stretnúť nikoho a nič.

*

Nevydržala som to. Musela som vybehnúť z domu a na chvíľu vypnúť myšlienky, aj keď to vôbec nie je také jednoduché, ako sa zdá.

Bežala som cez ulicu, námestie, pri park, až som napokon zamierila na pláž. Nezastavila som, ani keď moje hrdlo horelo. Potrebovala som zo seba dostať všetko von.

Spustil sa dážď. Prenikavý, no zároveň jemný. Presne, ako Harryho dotyky. Bolestne som privrela oči a zhlboka dýchala. Ani som sa nenazdala a telo mi začalo oťažievať. Cítila som ešte prudký náraz, potom chvíľu nič. Nevnímala som okolité zvuky, iba tmu.

„Haló, si v poriadku ?" spýtal sa ma zadýchaný hlas, na čo som začala opatrne otvárať oči. Videla som mladého chalana, asi tak v mojom veku, ktorý ma držal v náručí.

„Počuješ ma ?" starostlivo sa opýtal. Keď som si uvedomila, že som mala menší kolaps, naširoko som otvorila oči.

„Pokoj. Som tu pri tebe." tíšil ma. Prerývane som sa nadýchla a začala vstavať. Pomohol mi na pevnú zem a poškrabal sa na krk, tak ako to mal vo zvyku Harry.

„Ďa..ďakujem." sťažka som zo seba dostala a pozrela mu zahanbene do očí. Obaja sme boli celí mokrí. Kvapky vody mi stekali po čele, lícach, až na krk.

„To ja ďakujem." oplatil mi slová. Nechápavo som na neho pozrela, na čo sa zasmial.

„Za to, že som mohol vidieť tie najkrajšie oči."polichotil mi. Červeň sa mi nahrnula do líc, preto som radšej sklopila pohľad na moje premočené tenisky.

Zasmial sa a podal mi ruku.

„Ja som Marco. A ty ?" spýtal sa nedočkavo, pričom mi úpenlivo hľadel do očí.

„Emma."nesmelo som povedala a podala mu ruku. Smiešne sme si potriasli rukami, čo mi vyčarovalo úsmev na tvári.

„Veľmi rád ťa spoznávam, Emma. Môžem ťa pozvať na čaj ?" ponúkol mi rameno, na čo som sa znovu zasmiala.

„Ja by som radšej mala ísť domov." priznala som, avšak moje vnútro s ním ísť chcelo. Vyžarovala z neho dobrosrdečná energia, ktorá sa len tak nevidí. Pôsobil milo a sympaticky. Niečo vo mne, ma lákalo, spoznať ho bližšie.

„Neblázni. Veď si celá mokrá a čaj by ťa určite zohrial." skúsil ma presvedčiť opäť.

„Mám priateľa." vyhŕkla som, no moje podvedomie mi hovorilo presný opak.

Marco sa zasmial aj keď ja nechápem, čo je na tejto situácií vtipné.

„To som veľmi rád, avšak ja ťa pozývam na kamarátsky čaj." dopovedal veselo.

„Tak dobre." kapitulovala som a spoločne sme sa vybrali do najbližšej kaviarne. 

Ahojteee. Ďakujem za najkrajšie komentáre na predošlej časti ❤️❤️❤️❤️ veľmi ma to potešilo. Bodaj by bola taká každá časť. To je potom radosť vydávať nové kapitoly. Dúfam, že sa vám časť páčila a čo hovoríte na Marca ? 🤤❤️🖤💙💚