Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

15. kapitola

Ahojte. Nezvyčajne mám preslov na začiatku😂. To preto, že chcem nadviazať  na GIF😂😍. Chcem vám veľmi pekne poďakovať za všetky vaše prečítania a votes💖. Ste skvelí💕💕. Dúfam, že sa vám vianočné prekvapenie páčilo🎁. Zapáčilo sa i mne, preto sa budem snažiť, aby som vydávala časti často a pravidelne😜. Bozky💋 _Amy_january

Harry

Od pondelka ideme na plavecký výcvik. Oznámila nám učiteľka. Vraj aj my si zaslúžime oddych. Ja si však myslím, že ani im sa nechce učiť. Je to posledný týždeň našej súťaže. Posledný týždeň, kedy sme si mohli ako-tak opraviť známky. Čiže dnes sa nám "končí" súťaž.

Keď som sa vrátil domov, Dylan ma zavolal, zahrať si x-box. Neváhal som, pretože by som sa aj tak nudil, alebo by som celý deň strávil na internete.

Keď si to tak uvedomím, Dylan je asi závislí....na x-boxe. Nad touto myšlienkou som sa musel zasmiať.

*

„Poď si s nami zahrať. " povedal som s nádejou.

Oči sa jej rozžiarili a zrazu sa rozbehla do Dylanovej izby, pričom kričala.

„Kto príde posledný, čaká ho trest. " iba som sa zasmial a rozbehol som sa tiež. Tesne pred dverami sa na mňa zahľadela, čo bola však chyba, pretože som ju stihol dobehnúť. Ruky som jej opantal okolo pásu a zdvihol ju do vzduchu. Začala so sebou metať a smiať sa. Otočil som nás a pustil ju. Chcela sa pretlačiť cez dvere, no nedovolil som jej to. Do izby som vstúpil prvý. Obrátil som sa späť k Emme, ktorá sa mračila. Musel som sa pousmiať, jej trhalo kútikmi tiež.

„Haló, aj ja som tuuu. " okrikoval nás Dylan a mával rukami.

Podišli sme k nemu, sadli sme si na zem a zobrali ovládače.

„Kto prehrá, dostane trest. " povedal Dylan a hra sa začala. Emme to ide skvelo. Neviem ako to robí, no všetko čoho sa dotkne, jej ide.

*

„Harry, prehral si. Vieš čo to znamená. " povedal Dylan a žmurkol na mňa. Iba som prevrátil očami a spýtal sa ho.

„Tak, čo mám spraviť ? " nadhodil som a čakal, čo mi vymyslia. Chvíľu si niečo šepkali, no potom na mňa obaja pozreli a ja som mohol vidieť ich zákerné pohľady.

„Uvaríš nám večeru. " povedala hrdo Emma, no dlho to nevydržala a prepadla obrovskému smiechu.

„Okej. Čo by ste si dali ? " spýtal som sa, no to sme už kráčali do kuchyne.

„Nejakú tvoju kulinársku špecialitu. " zahlásil Dylan a tlačil ma pri sporák.

Vybral som sa do chladničky, ktorá bola plná samých dobrôt. Ja veľmi variť neviem, preto som radšej otvoril mrazničku. Vybral som mrazené cestové guľky plnené jahodovým džemom.

Zo skrinky som vytiahol hrniec, a áno, našiel som ho bez problémov. Emma a Dylan stáli za pultom a sledovali ma.

„Čo sa tak na mňa pozeráte. " povedal som a všetci sme sa zasmiali.

Otočil som sa ku sporáku, kde som položil hrniec, do ktorého som medzitým nabral vodu. Vysypal som doň guľky a snažil som sa zapnúť sporák, no nešlo mi to. My doma nemáme dotykovú dosku. Prišla Emma, odsunula ma bokom a zapla sporák. Stihla ešte strčiť ruku do hrnca s vodou, potom mi ňou prešla po tvári, krku a dole mojou hruďou po tričku. Ona sa smiala, no mne sa ťažšie dýchalo, no nezaostával som ani ja. Rozbehol som sa za ňou, no ona bola rýchlejšia a prešla do obývačky. Pomaly predo mnou ustupovala, no ja som kráčal za ňou. Zrazu zakopla o roh gauča a padala dolu. Rýchlo som ju zachytil, no nebol som šikovný ani ja, a tak sme spadli obaja. Začali sme sa neskutočne smiať. Pomohol som si tak, že som ju začal štekliť. Rad ju šteklím. Vtedy má na tvári spokojný výraz a úprimný úsmev. Alebo je to tým jej hurónsky m smiechom ? Mykala sa podo mnou, no ja som neprestával. Snažila sa ma odtlačiť, ale nefungovalo to, keďže mám oveľa viac sily.

„Ha-ha-harry, prosím. " hovorila pomedzi smiech.

„A čo ak neprestanem ? " spýtal som sa a čakal na odpoveď.

Namiesto odpovede som sa dočkal niečoho iného. Metala sa v kŕčoch smiechu. Kolenom mi vrazila medzi moje nohy.

„Bože môj. " zavzdychal som od bolesti. Tento krát som bol ja ten, ktorý sa zmietal v kŕčoch. Emmu hneď smiech prešiel keď ma videla skrúcať sa na zemi od bolesti.

„Harry, prepáč. Ja som nechcela, len ten smiech sa nedal ovládať. " povedala, no zasmiala sa na mne.

Prisahám, že v živote ma nebolelo nič viac ako toto. Dokonca ani keď som si zlomil ruku. Bolesť mi strieľala do celého tela. Chvíľu som mal pocit, že môj kamarát vypovedal službu.

„Harry, si v pohode ? " spýtala sa Emma, no ja som nemal silu jej odpovedať. Chytila ma za plece. Teraz som nevedel, čo je intenzívnejšie. Či jej dotyk, alebo tá bolesť.

„Harry. " pomykala mnou.

„Daj mu chvíľu čas. " povedal so smiechom Dylan, ktorý stál medzi dverami. Otočil sa a pobral sa do kuchyne.

„Naozaj ma to mrzí, Harry. " povedala Emma, posadila sa a oprela sa o gauč. Konečne bolesť trochu ustúpila a snažil som sa posadiť aj ja.

Emma ma chytila za ruky a pomohla mi. Obaja sme sa opreli o gauč.

„Môžem si za to sám. Dúfam, že to aspoň stálo za to. " povedal som a s ťažkosťou som sa zasmial.

„Nestálo. Prepáč. " povedala ospravedlňujúco a zahľadela sa na mňa.

„Jedlo je hotové. " zakričal z kuchyne Dylan.

Emma sa šikovne vyšvihla na nohy, no mne to nejako nešlo. Postavila sa predo mňa a chytila ma pod pazuchy. Obmotal som okolo nej svoje ruky a zhodil sa na ňu celou svojou váhou. Snažila sa ma udržať, no nešlo jej to, a preto som sa normálne postavil, ale nepustil som ju. Pevnejšie som ju zovrel a objal.

„Tuším ti už je lepšie. " zachichotala sa.

„Práveže vôbec. Au. " povedal som so smiechom a pustil som ju.

Pobrali sme sa do kuchyne, kde nás už čakal Dylan s plnými tanierami.

„Jéééj. Ďakujemeee. " zvýskla Emma a ja som sa na nej musel zasmiať. Posadali sme si za pult a najedli sme sa.

„A teraz pokračujeme v hraní. " zahlásil Dylan a odsunul sa od stoličky.

„Už je večer. Ja už budem musieť ísť. " povedal som, no neuniklo mi, ako Emma zosmutnela.

„Idem cez vchodové dvere. Tak ahojte. " povedal som a postavil sa tiež. Pozdravili sme sa a vyšiel som von.

„Harry. " začul som a otočil som sa. Emma bežala za mnou. Keď bola pri mne, zakopla o vlastné nohy, no ustála to. Zastavila tesne predo mnou, no bola taká zadychčaná, ako keby odbehla maratón.

„Zabudol si si.......mobil. " hovorila prerývane a snažila sa popadnúť dych.

„Ďakujem. " povedal som so smiechom a zobral si od nej mobil, ktorý som si následne strčil do vrecka.

„A ešte raz prepáč. " povedala a usmiala sa. Úsmev som jej opätoval.

„Vidíme sa v Paríži. " povedal som a otočil sa na odchod.

„Aký si si istý. " povedala nechápavo, no ja som sa iba zasmial a zmizol za bránou.