Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

35. kapitola

Harry

Kráčal som si spokojne na autobus, kde som sa stretol s Oliverom.

„Nazdar." pozdravili sme sa naraz.

„Dnes platia tie motokáry ?" spýtal sa.

„Jasné. Dnes už hej." povedal som, pričom som sa musel zasmiať.

„Nejako žiariš, až mi to príde čudné." povedal a premeral si ma skúmavým pohľadom.

„To mi skôr ty povedz, ako bolo včera s Taylor." povedal som zvedavo.

„Noo, zobral som ju na prechádzku a fajn sme sa porozprávali. Je to milé dievča." priznal a ja som sa musel usmiať. Myslím, že si budú rozumieť.

Emma

Ráno som vstala unavená, pretože som u Harryho bola dlho do noci. Rozprávali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom.

Prechádzka mi spravila dobre a mala som čas si prečistiť hlavu a usporiadať myšlienky.

Keď som prišla do školy, zastavila ma Taylor.

„Ahoj. Hádaj kam ma zavolal Oliver." vychrlila na mňa.

„Ahoj. To naozaj netuším, no podľa tvojho úsmevu súdim, že to bude niečo špeciálne." zasmiala som sa spolu s ňou.

„Na motokáry. Ja sa tak teším." zvolala nadšene.

Podrobne mi porozprávala, kde všade včera boli, pričom bola úplne unesená.

„Pôjdeš s nami ? Ide aj Harry." spýtala sa, na čo som pootvorila ústa.

„Ehm, ja neviem či je to dobrý nápad." skúsila som sa z toho vykrútiť.

Chcem, aby trávil čas aj s kamarátmi, nie len so mnou.

„Prosím." spínala ruky.

„Porozmýšľam o tom, dobre ?" navrhla som. Prikývla, na čo som sa usmiala.

Išli sme na našu prvú hodinu. Keď sme kráčali po schodoch, zívla sa mi noha a ja som spadla.

Ďalej som už videla iba čierno-čiernu tmu.

Harry

Chcel som vidieť Emmu ešte pred začiatkom vyučovania, no nikde som ju nemohol nájsť. Napísal som jej SMS-ku, na ktorú neodpísala, no tento krát som mal zlé tušenie.

Cez prestávku som išiel za ňou, no opäť nikde nebola. Skúsil som jej zavolať, avšak stále nič. Niekto by si pomyslel, že som blázon, pretože behám po celej škole a hľadám ju.

Na chodbe som zrazu zazrel Taylor, a tak som sa rýchlim krokom vybral k nej. Možno o nej niečo vie.

„Hej. Taylor." okríkol som ju.

Upriamila na mňa svoj pohľad, ktorý bol však zachmúrený.

„Nevidela si Emmu ?" spýtal som sa s nádejou.

„No...vlastne áno." povedala trochu rozpačito, pričom si žmolila ruky.

„A povieš mi kde je ? Mám také zlé tušenie." priznal som a pozrel jej priamo do očí.

„Harry ona...." na chvíľu sa odmlčala, akoby rozmýšľala, čo má povedať.

„Ona..." súril som ju.

„Spadla na schodoch a udrela si hlavu. Nevedela som ju prebrať, avšak jeden chalan mi s ňou pomohol a doviedli sme ju až sem, na ošetrovňu. Teraz je vnútri a vraj sa už prebrala, len ju ešte vyšetrujú." dopovedala a ja som na ňu civel absolútne bez slov.