Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

27. kapitola

„Bože, veď ja ho ľúbim." povedala som nahlas, zúfalo.

Pár minút trvalo, kým som sa upokojila a potom som sa postavila. Nešťastne som sa túlala Parížom, až dokým som sa nemusela vrátiť na apartmán.

Harry

„Dokelu!" rukami som si vošiel do vlasov a poťahal za ne.

Pokazil som to. Zničil. Bol som naštvaný sám na seba.

Keď mi padla do náručia, nechal som sa ovládať citmi. Očividne to bola chyba. Zľakla sa. Ušla.

Chcel som ísť za ňou, no potom som si uvedomil, že ma asi nebude chcieť vidieť.

Dokelu !!

Jessicu som ľúbil, no k Emme ma to ťahá ešte viac. Akoby ona bola tá moja "životná láska".

Skľúčený som sa vrátil na apartmán. Nebola tu. Bál som sa o ňu. Dúfam, že sa jej nič nestane.

O päť minút pol šiestej sa otvorili dvere. Stála v nich Emma. Uľavilo sa mi, že je v poriadku.

Prešla pri svoju posteľ, o mňa nezavadila pohľadom.

Au. Bolelo to. Bolelo ma vidieť, že ani ona nie je v poriadku. Môžem za to ja.

Ani jeden z nás nevie, čo teraz. Ona mi nevenuje ani pohľad a ja to akceptujem. Zaslúžim si to.

Zobrala kufor do ruky a podišla k dverám.

„Počkám na recepcií." povedala skoro nečujne a vyšla von.

Sklonil som hlavu a sadol si na posteľ. Monica ma však nenechala tak.

„Poď Harrynko, už musíme ísť." povedala presladeným hlasom a cupitala pri dvere.

Všetci sme vyšli a nastúpili do výťahu. Na recepcií sme odovzdali všetko, čo nám dali a potom sme nastúpili do objednaného taxíka. Emma si sadla dopredu. Opäť sa dostavil ten príšerný pocit, ktorý mi zvieral srdce. Boli to muky vidieť ju, a neusmiať sa na ňu.

V lietadle si takisto sadla čo najďalej odo mňa. Au. Prišla k nám letuška so starším pánom.

„Dobrý deň prajeme. Slečna, niekde sa stala chyba a zdá sa, že vy a tento pán máte letenky na to isté miesto. Preto vás chceme poprosiť, či by ste neuvoľnili miesto a my vám poskytneme náhradné. Bude to však v sektore čisto pre letušky." dokončila letuška a ja som spozornel.

Emma si začala baliť všetky veci do batohu, avšak ja som ju zastavil.

„Ja pôjdem." povedal som a zobral som si svoje veci. Chcem jej to uľahčiť. Iba na mňa nemo civela. Postavil som sa a miesto som prenechal pánovi.

„Ďakujem." povedal srdečne. Bol milý a sympatický. To sa často nevidí.

S letuškou sme sa dostali úplne dopredu. Usadila ma a zaželala príjemný let. Keď lietadlo vzlietlo, chcel som si nasadiť slúchadlá, avšak nikde som ich nemohol nájsť.

Emma. Dal som jej ich pri lete sem, pretože svoje nevedela nájsť.

Zúfalo som si povzdychol. Prečo to tak bolí ?

V polovici letu som potreboval ísť na toaletu. Bola na opačnom konci lietadla. Postavil som sa a prechádzal som uličkou. Môj prvý pohľad smeroval na Emmu, aj keď by nemal. Spala. Spala s mojimi slúchadlami na ušiach. Stískala ich v rukách.

Smutne som sa usmial sám pre seba a pokračoval v chôdzi.

Celý let prebehol v poriadku, až na malé turbulencie, ktoré sú však bežné. Vyšli sme z lietadla, kde sme sa všetci počkali, ako vždy. Opäť nás tam čakal taxík, ktorý nás mal odviezť domov. Bolo pol ôsmej, mesto bolo zahalené do tmy. Poprosili sme taxikára, aby nás nevyložil pred školou, ale aby nás zaviezol domov. Prvá vystúpila Monica, za ňou nasledoval Stuart. Zostali sme iba my dvaja.

Obaja sme vystúpili pred Emminým domom. Taxík odišiel a my sme osameli.

„Ahoj." povedala potichu a odchádzala.

„Ahoj." zopakoval som, pretože som nevedel, aký pozdrav je vhodný, a tak som sa aj ja vybral domov.  

Ahojteeee. Želám krásny deň všetkým 😍. Chcem vám poďakovať za veľkú podporu. Veľmi ma to teší, ani neviete ako. Babeny....vy viete, ktoré 😉..aj vám patrí obrovská vďaka....bez vás by som tu už nepridala ani časť.. Ďakujem za všetky komentáre, votes, či krásne správy... Bozky _Amy_january