Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

54. kapitola

Pekný večer všetkým😘. Nová kapitolka je na svete a ja dúfam, že sa vám bude páčiť😅. Pridala som viac dialógu ako obyčajne, a tak by som chcela vedieť, či sa vám páči.🤔

Venujem Magyna1234, Kurokawai, Malencia21 ❤️❤️❤️.

Bozky _Amy_january😘😘

Emma

Ráno sa nieslo v pochmúrnej nálade, a tak som poprosila Dylana, aby ma odviezol do školy. Nemal žiadne zbytočné otázky, začo som mu bola tentoraz vďačná. Neobišiel ma ani jeho skúmavý pohľad, no neriešil to.

Hodiny ubiehali našťastie rýchlo a ja som sa statočne vyhýbala Harrymu. Nechcela som zostávať v triede, pretože to by ma mohol šikovne zastihnúť. Celé prestávky som sa prechádzala po chodbách, avšak o poschodie vyššie.

Neviem, ako sa mu zvládnem vyhýbať nastálo.

Po vyučovaní sa mi ešte nechcelo ísť domov, pretože som si bola istá, že ma tam bude hľadať. Vošla som preto do miestnosti na vrchnom poschodí a potichu sa dostala až k dverám od našej miestnosti.

Vstúpila som a zabuchla za sebou dvere. Zaujali ma knihy, ktoré boli položené na drevenom stole. Pristúpila som bližšie a oprášila z nich prach. Ako keby tu stáročia neupratovali. Naraz sa ozvalo opätovné zabuchnutie, čo spôsobilo, že som od ľaku nadskočila a otočila sa smerom k dverám. V nich stál Harry, ktorý pôsobil nahnevane, no zároveň ubolene.

„Vyhýbaš sa mi ?" opýtal sa na rovinu. Zrak som sklopila k zemi, pretože som nevedela nájsť vhodné slová, ako mu túto situáciu vysvetliť.

Keď videl, že sa k odpovedi nemám, pohol sa smerom ku mne. Kráčal rázne, pričom sa mu jemne napínali svaly. Už-už bol skoro pri mne, no ja som začala cúvať. Cítila som to napätie, ktoré tu panovalo.

„Emma, čo sa stalo ?" jeho rýchle kroky zaraz prekonali vzdialenosť medzi nami.

„Prečo odo mňa znovu utekáš ?" pýtal sa seba, alebo mňa ?

Chytil mi ruky do svojich a jemne ma na každú pobozkal.

„Harry....mal by si odísť." potichu som povedala, pričom som úpenlivo hľadela na špinavú podlahu. Snažím sa ho chrániť, no on mi to vôbec neuľahčuje.

„Prečo ?" ukazovákom mi podvihol bradu a pozrel mi do očí a potom na pery. Výraz jeho tváre nasvedčoval tomu, že bol smutný, sklamaný, zranený a to všetko iba kvôli mne.

„Pretože to tak chcem." vyslovila som tieto slová tak ťažko, trhalo mi srdce. Vidieť jeho oči žiadajúce si vysvetlenie ma ubíjalo. Chcelo to veľa energie iba tu stáť a nehodiť sa mu do náručia.

„Emma, ja viem, že to nechceš. Vidím to na tebe. Vidím, že by si sa mi najradšej vrhla okolo krku a celého ma vybozkávala. Od hlavy až po päty." dohovoril a chcel ma pobozkať, ale ja som sa odtiahla, a tak jeho pery zostali v tesnej blízkosti predo mnou.

„Prečo nás takto trápiš ? Sama vidíš, že jeden bez druhého nie sme schopní prežiť. Neoddeľuj nás." povedal, chytil ma za boky a pritiahol k sebe.

Neodolala som a rukou som ho opatrne pohladila po líci.

„Musím." pošepkala som a chcela sa vymámiť z jeho objatia, no stisk naopak ešte viac zosilnel.

„Harry, pusti ma!" vyslovila som odhodlane, lenže tak to určite neznelo. Neudržala som v sebe vzlyk, ktorý bol tak boľavý, až sa mi z neho zatočila hlava.

„Nie !" nedal si povedať a moju hlavu si oprel o svoju pevnú hruď.

„Nie, pokiaľ mi nepovieš, čo ti kto povedal, alebo urobil !" nekričal. Hovoril to iba pevným hlasom, ktorý mi naznačoval, že sa ma len tak ľahko nemieni vzdať.

Už som to v sebe neudržala. Všetko som zo seba vypustila von, hlasné nariekanie vypĺňalo ticho prázdnej miestnosti. Rukami som ho oblapila okolo pása a držala sa ho tak, akoby som sa ho už nikdy nemala pustiť.

Slabo ma hladil po vlasoch, šepkal mi upokojujúce slová. Po chvíli sme sa presunuli na zem a opreli sa o stenu za nami. Harry si ma zobral na kolená a spánky mi obsypával bozkami.

Po nekonečne dlhých minútach, kedy sa moje srdce rozhodlo, že už konečne prestane tak silno búšiť, Harry sa ma opýtal.

„Pôjdeme domov ?" táto veta bola pre mňa ako úder z jasného neba.

„Nie !" skríkla som, čo som však vopred neplánovala, a rýchlo sa postavila na vlastné nohy.

„Emma, vysvetlíš mi už konečne, čo sa to tu deje ?!" cítila som, že Harry bol napätý a vôbec sa to nesnažil zakryť.

„Ja nemôžem." prehovorila som a snažila sa dostať ku dverám. Harry bol, samozrejme, rýchlejší a oprel sa o ne.

„Teraz mi všetko povieš, inak ťa z tadiaľto nikdy nepustím." hovoril smrteľne vážnym tónom, pričom ma prepaľoval pohľadom. Chvíľu som na neho hľadela, neschopná vydať čo i len hlásku.

„Sľúb ale, že budeš akceptovať moje rozhodnutie a necháš ma potom ísť. Nebudeš ma kontaktovať, nebudeš ma vyhľadávať." teraz som to hovorila už oveľa odvážnejšie, ba dokonca som si tým bola istá.

„To ti nikdy nesľúbim. Nedokážem to. Ľúbim ťa." odrazil sa od dverí a znovu sa priblížil ku mne.

„Sľubujem ti ale, že nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo, aby ti nikdy nikto neskrivil ani vlások." pobozkal ma do kútiku úst tak, ako som to mala rada.

„Budeš tak ochraňovať aj seba ?" mrmlala som očarená Harryho bozkami.

Najskôr na mňa nedôverčivo pozrel, avšak potom odpovedal.

„Hneď po tebe." táto odpoveď mi stačila na to, aby ma presvedčil, že mu v tomto môžem veriť.

Len čo som mu dorozprávala udalosti, ktoré sa stali minulý večer, hromžil. Bol nahnevaný, že som mu to nepovedala skôr.

„Mohol ti niečo urobiť." podišiel ku mne a pohladil ma po líci. Láskavým pohľadom na mňa pozrel.

„Mohol niečo urobiť tebe." štuchla som doňho prstom.

Harry

Vystrašila ma tým, čo sa jej stalo. Bolo mi ukradnuté, čo jej Dominic hovoril. Hlavné bolo to, aby bola ona v bezpečí.

Keď sme vyšli zo školy, už sa stmievalo. Stisol som jej ruku a pritiahol bližšie.

„Čo máš dnes na pláne, Harry ?" moje meno jej kĺzalo na jazyku. Keby vedela, čo by som chcel, určite by neoponovala.

„Harry." zamávala mi rukou pred tvárou.

„Prepáč. Chcem večer stráviť s tebou." prilepil som svoje pery na tie jej a nežne ju poláskal jazykom.

Odtiahol som sa a všimol som si jej nezbedné iskierky v očiach.

„Emma...." premeral som si ju pohľadom.

„Dnes večer som sa dohodla s Marcom. Už sme sa dlho nevideli." nevinne sa na mňa pozrela a ja som jej nemohol odolať. Zasmial som sa a lačne sa jej prilepil na pery.