Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

10. kapitola

Harry

Kráčam na autobus za Oliverom a stále si v mysli prehrávam včerajší večer. Je možné, aby ma Emma mala aspoň trochu ? Myslím, že aj keby mi niekto jednu vrazil, tak sa neprestanem usmievať.

Dorazil som za Oliverom a pozdravil ho.

„Ahoj." povedal som, no i tak som ho vnímal len zriedka.

„Čau, starec. Čože sa tak usmievaš ? Hádam sa zo slušného chlapca stal drsný muž a pretiahol si nejakú kočku ?" spýtal sa Oliver s pobavením, na čo sme sa obaja zasmiali.

Keď sme nastúpili do autobusu, rozpovedal som mu celý "príbeh".

„Fú, tak to vyzerá, že Harry Andrews skóroval." povedal so smiechom a pritom ma potľapkal po pleci. S dobrou náladou sme vystúpili do z autobusu a vybrali sa do školy.

Sedel som na mieste, keď do triedy vošla Emma. Nevšímala si ostatných, iba prechádzala do lavice so sklonenou hlavou. Keď išla okolo mojej lavice, pozdravil som ju a vyčaroval som úsmev. Emma však nereagovala, čo ma zaskočilo.

Nedalo mi to, a tak keď si sadla, otočil som sa na ňu.

„Ahoj. Spravil som niečo zlé ?" spýtal som sa so zamračenou grimasou. Emma zdvihla ku mne zrak. Vtom si dala z uší dole slúchadlá.

„Ahoj. Prepáč, hovoril si niečo ? Nepočula som ťa, mala som slúchadlá." povedala a ja som sa nad svojou hlúposťou zasmial.

„Nie, len ako si sa vyspala ?" spýtal som sa neskrýval pobavenie v svojich očiach.

„Dobre a ty ?" spýtala sa a krásne sa na mňa usmiala, pričom ukázala rad svojich bielych zubov.

„Fajn, konečne žiadne nočné mory." povedal som, no pri nej som si ani neuvedomoval, čo hovorím.

„Ty mávaš nočné mory ?" spýtala sa a zapozerala sa do očí. Doslova sa mi do nich vpíjala. Ja som ale nemal potuchy, čo povedať. Našťastie učiteľka vstúpila do triedy. Poslednú dobu má naozaj skvelé načasovanie. Iba som sa na Emmu pozrel ospravedlňujúcim pohľadom a ona prikývla. Otočil som sa dopredu a pozorne som počúval výklad.

Po hodine ma niekto štuchol do rebra. Otočil som sa dozadu. Emma sa škerila a pozerala na mňa pohľadom "tosomjaurčitenebola". Iba som sa zasmial a otočil som sa aj so stoličkou. Jej pohľad bol trošku prekvapený, no potom to nechala tak.

„Odpovieš mi na otázku ?" spýtala sa. Ja som sa na ňu iba nechápavo pozrel, na čo ona iba pretočila očami.

„Mávaš nočné mory ?" spýtala sa opäť a mne stuhlo celé telo.

„Ehm....ja som vlastne zabudol, že musím ísť za Oliverom." Povedal som rýchlo, zobral si svoje veci a rýchlym krokom som sa snažil vyjsť z triedy. Počul som za mnou iba Emmin krik.

Vošiel som na najbližšie toalety, kde som sa zavrel do vnútra.

Flashback

Zjavila sa nado mnou postava. Mala na sebe čierne oblečenie. Nevidel som jej do očí, no cítil som veľký strach. Ležal som na posteli ako priklincovaný, nemohol som sa ani pohnúť.

„Vstaň." prikázala mi. Neodhodlal som sa odporovať. Postavil som sa a zrazu som stál tesne pred ňou.

„Poď." povedala mi a ja som ju nasledoval. Vyšli sme na balkón. Preliezla zábradlie a ja s ňou.

„Teraz si predstav, že si vták. Letíš. Nikdy sa nezastavíš. Je to oslobodzujúci pocit. Lietaš si kam chceš. Vidíš všetko to zlo, no teba sa to netýka. Máš dve možnosti. Bud poletíš so mnou, alebo budeš tu, v tomto svete plnom zla a nástrah. Čo urobíš ?" otočila na mňa hlavu.