Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

13. kapitola

D: Bro, keby som vás nepoznal, myslel by som si, že ste pár !!! napísal mi Dylan, na čom som sa iba zasmial a odišiel do kúpeľne.

*

Emma

Zase tá nudná škola. Už aby sa ta súťaž skončila a ja sa nebudem musieť toľko učiť. Budem môcť tráviť viac času s Taylor, ktorá má už toho plné zuby, že som stále pri knihách, ale zároveň to rešpektuje. Som rada, že ma chápe.

Z mojich myšlienok ma vyrušil učiteľkin hlas.

„Slečna, Nicolsonová, poďte prosím k tabuli. Už nemienim rešpektovať, že sa celý deň pozeráte von oknom." povedala učiteľka fyziky.

Povzdychla som si a kráčala pri tabuľu.

„Dám vám jeden príklad, no tento krát na známku. A neopovážite sa mi oponovať. Môžete si za to sama." povedala protivným hlasom a ja som dúfala, že to nebude nič ťažké. Nechápem, prečo všetci majú potrebu vyvolávať ma.

Nadiktovala mi príklad na výpočet rýchlosti. Viem, že to nebol ťažký príklad, ale ja som ho nevedela. Možno by som naozaj mala začať dávať pozor na hodinách.

Snažila som sa príklad rozlúsknuť, no nešlo to.

„Tak dnes to bude za päť." povedala učiteľka a ja som na ňu vypúlila oči. Takto tú súťaž nevyhrám. 

„No nepozerajte sa tak na mňa. Nabudúce si to môžete opraviť." povedala a ja som odišla späť na svoje miesto.

„A ešte jedna vec. Dnes ste po škole a budete sa to učiť. A nie že vás napadne neprísť. Ja si to osobne skontrolujem." povedala a falošne sa usmiala.

Falošný úsmev som jej opätovala, na čo sa ostatní iba zasmiali.

*

Deň sa pomaly vliekol, no ja som bola stále nahnevaná na tú päťku, aj keď si za to môžem sa ma.

Pred tým ako som vošla do triedy odsedieť si môj"trest", som si ešte zbehla do skrinky pre knihu. Nebudem tu predsa hodinu sedieť a pozerať do blba.

Zabuchla som skrinku a s knihou v ruke som sa vybrala do triedy. Pár krokov od triedy ma niekto potiahol za ruku.

„No tak, Nicolsonová, meškáte." povedal Harry veselým hlasom a ťahal ma k triede.

Nemala som náladu na nijakého Harryho, tak som vymámila ruku z tej jeho a škaredo na neho pozrela. Úsmev a iskričky šťastia sa rázom pominuli aj z jeho očí a spýtal sa.

„Čo ti je ?" spýtal sa a zahľadel sa mi do tváre.

„Nič." odsekla som, na čo si on iba vzdychol.

„Ty nejdeš na "po škole" ? " spýtal sa opatrne.

„Idem, ale sama. " povedala som oduto a založila som si ruky na prsiach.

„Aaaha. " povedal Harry a vošiel si rukou do vlasov. Bože toto nech nerobí.

„Môžeš mi už konečne uhnúť ? " odvrkla som a tvrdo som sa mu pozrela do očí.

Moje oči ale náhle zmäkli, keď som uvidela ten smútok v jeho.

„Samozrejme. " zašepkal a obišiel ma.

Prešla som pár krokov, no dobehol ma zlý pocit, že som bola na neho zbytočne nahnevaná a odporná.

„Harry, stoj. " povedala som viac prosebne ako som chcela. Znelo to priam zúfalo.