Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

432. S Johananovými roľníkmi pri Seforise

     8. máj 1946
     „Prídu?" opýta sa Matúš svojich druhov, ktorí sedia v dubovom lese na úbočí pahorku, na ktorom sa dvíha Seforis.
     Ezdrelonskú rovinu už nevidno, lebo je za vŕškom, kde stoja. Medzi týmto pahorkom a pahorkami v oblasti Nazareta, ktoré sa jasne črtajú v priezračnom svite mesiaca, je však malá nížina.
     „Sľúbili to. A prídu," odpovie Ondrej.
     „Aspoň niektorí z nich. Odchádzali v polovici prvej stráže a budú tu začiatkom druhej," povie Tomáš.
     „Neskôr," povie Tadeáš.
     „Nám to trvalo menej než tri hodiny," namietne Ondrej.
     „My sme muži, a k tomu pri sile. Oni sú unavení a pôjdu s nimi aj ženy," odpovie opäť Tadeáš.
     „Len nech to nespozoruje pán!" vzdychne Matúš.
     „To nehrozí. Odišiel na návštevu k priateľovi do Jezraelu. Je tam správca. Ale príde aj on, lebo nemá Učiteľa v nenávisti," povie Tomáš.
     „Je ten muž úprimný?" spýta sa Filip.
     „Áno. Pretože nemá dôvod nebyť."
     „Ach! Zavďačiť sa pánovi a..."
     „Nie, Filip. Po vinobraní ho Johanan prepustí práve preto, že nemá Učiteľa v nenávisti," odpovie Ondrej.
     „Kto vám to povedal?" pýtajú sa viacerí.
     „On a roľníci... každý zvlášť. A keď sa dvaja ľudia rôznych kategórií zhodnú, znamená to, že výrok je pravdivý. Roľníci plakali, pretože správca odchádza. Bol veľmi ľudský. A on nám povedal: 'Som muž, a nie hlinená bábka. Vlani mi povedal: »Cti si Učiteľa, priblíž sa k nemu, buď jeho veriacim.« Poslúchol som. Teraz mi vraví: »Beda ti, ak miluješ môjho nepriateľa a dovolíš, aby ho milovali moji sluhovia. Nechcem kliatbu na svoj majetok za to, že prijíma toho zlorečenca.« Ale ako môžem teraz, keď som ho poznal, považovať tento príkaz za spravodlivý? Povedal som pánovi: »Minulý rok si hovoril ináč, ale on je stále ten istý.« Udrel ma. Povedal som: »Nie som otrok. Ale aj keby som ním bol, neovládal by si moje myslenie. Moje myslenie považuje za svätého toho, o ktorom ty hovoríš, že je zlorečený.« Znova ma udrel. Dnes ráno mi povedal: »Kliatba Izraela je na mojom majetku. Beda ti, ak porušíš môj príkaz. Nebudeš už mojím sluhom.« Odpovedal som: »Dobre si povedal. Už nebudem tvojím sluhom. Nájdi si iného, ktorý bude mať také srdce ako ty a bude taký dravý na tvoj majetok, ako si ty na duše druhých.« Zhodil ma na zem a kopol... Tohtoročné práce však čoskoro skončia a od mesiaca tišrí som voľný. Je mi len ľúto týchto...' a ukázal na roľníkov," rozpráva Tomáš.
     „Kde ste ho videli...?"
     „V lese, akoby sme boli zlodeji. Micheáš, s ktorým sme hovorili, ho upovedomil a on prišiel ešte krvácajúci. Postupne prichádzali sluhovia a slúžky...," odpovie Ondrej.
     „Hm! Takže Judáš mal pravdu! Pozná nálady farizeja...," poznamená Bartolomej.
     „Judáš vie veľa vecí...!" povie Jakub Zebedejov.
     „Buď ticho! Môže ťa počuť!" radí mu Matúš.
     „Nie. Odišiel, povedal, že je ospalý a že ho bolí hlava...," odpovie Jakub.
     „Mesiac! Mesiac na oblohe a mesiac v jeho hlave. Takto to je, je premenlivejší než vietor," vyhlási Peter, ktorý bol až doteraz ticho.
     „Áno! Ozajstné nešťastie medzi nami!" vzdychne Bartolomej.
     „Nie. Nehovor tak! Nie nešťastie! Naopak, spôsob na posväcovanie sa...," povie Horlivec.
     „Alebo na zatratenie sa, pretože to vedie k tomu, že strácame čnosti...," povie rozhodne Tadeáš.
     „Je to nešťastník!" poznamená smutne Ondrej.
     Ticho. Potom sa Peter spýta: „Učiteľ sa ešte modlí?"
     „Nie. Kým si driemal, odišiel za Jánom a jeho bratom Jakubom, ktorí držia stráž na ceste. Chce byť ihneď pri úbohých roľníkoch. Možno to je naposledy, čo ich vidí," odpovie Horlivec.
     „Prečo naposledy? Prečo? Nehovor to slovo. Zdá sa, že prináša nešťastie!" povie rozrušený Tadeáš.
     „Pretože to vidíš... Sme stále viac prenasledovaní... Neviem, ako to urobíme v budúcnosti..."
     „Šimon má pravdu... Ó! Bude to krásne, keď budeme všetci duchovní... Ale... keby sme mali dovolené mať trocha... ľudskosti... trošku ochrany zo strany Klaudie by neuškodilo," povie Matúš.
     „Nie. Je lepšie, keď sme sami... a predovšetkým čistí, bez kontaktov s pohanmi. Ja... s nimi nesúhlasím," povie rozhodne Bartolomej.
     „Trocha ani ja... Ale... Učiteľ hovorí, že jeho učenie sa musí rozšíriť po celom svete. A že to budeme musieť urobiť my... Všade zasievať jeho slovo... A teda sa budeme musieť prispôsobiť a priblížiť k pohanom a modloslužobníkom...," povie Tadeáš.
     „K nečistým. Zdá sa mi, že je to znesväcujúce. Dávať múdrosť sviniam...!"
     „Aj oni majú dušu, Natanael! Ty si mal súcit s tým dievčaťom včera..."
     „Pretože... je nula... je nič, čo treba formovať. Je ako novorodenec... Ale ostatní...! A potom, nie je Rimanka..."
     „Myslíš, že Galovia nie sú modloslužobníci? Oni tiež majú svojich krutých bohov. To uvidíš, ak budeš musieť ísť ich obrátiť...!" povie Horlivec, ktorý má, povedala by som, kozmopolitickejšie zmýšľanie ako ostatní.
     „Ale nepatrí k rase tých hanobiteľov Izraela. Ja nikdy nebudem kázať nepriateľom Izraela, ani súčasným, ani predošlým."
     „Teda... budeš musieť ísť veľmi ďaleko, medzi severské národy, pretože... nezdá sa to síce, ale Izrael zakúsil všetky blízke národy..." povie Tomáš.
     „Pôjdem ďaleko... Ale už je tu Učiteľ. Poďme mu v ústrety. Koľko ľudí! Veď prišli všetci! Dokonca i deti..."
     „Učiteľ bude šťastný..."
     Nahrnú sa okolo Učiteľa, ktorý len ťažko postupuje po lúke, lebo je zovretý mnohými ľuďmi.
     „Ešte tu nie je Judáš?" spýta sa Ježiš.
     „Nie, Učiteľ. Ale ak chceš, zavoláme ho..."
     „Netreba. Môj hlas ho dosiahne tam, kde je. A jeho slobodné svedomie mu prehovorí vlastným hlasom. Netreba, aby ste pripájali vaše hlasy a nútili vôľu. Poďte, sadneme si sem s týmito našimi bratmi. A odpustite, že som nemohol lámať chlieb s vami na hostine lásky."
     Posadia sa do kruhu v strede s Ježišom a on chce mať okolo seba všetky deti. Tie sa na neho tlačia s láskou a dôverou.
     „Požehnaj ich, Pane! Aby oni videli, čo túžime vidieť my. Slobodu milovať ťa!" zvolá ktorási žena.
     „Áno. Aj tú nám berú. Nechcú, aby sa tvoje slová vtlačili do nášho ducha. A teraz nám bránia, aby sme sa videli, lebo ti zakazujú prísť k nám... a už nebudeme mať sväté slová!" vzdychne starý muž.
     „Keď budeme opustení, staneme sa hriešnikmi. Ty si nás učil odpúšťať... dal si nám toľko lásky, že sme mohli znášať pána s jeho zlovôľou... Ale teraz...," povie nejaký mládenec.
     Nevidím im dobre do tváre, preto neviem presne, kto hovorí. Usudzujem podľa tónu hlasov.
     „Neplačte. Postarám sa, aby vám nechýbalo moje slovo. A ešte prídem, kým budem môcť..."
     „Nie, Učiteľ a Pán. On je zlý a zlí sú i jeho priatelia. Mohli by ti kvôli nám ublížiť. Radšej sa my obetujeme, že ťa neuvidíme, len nám nespôsob bolesť, aby sme museli povedať: 'Kvôli nám ho chytili.'"
     „Áno, zachráň sa, Učiteľ."
     „Nebojte sa. U Jeremiáša čítame* ako prorok prikázal svojmu pisárovi Baruchovi napísať to, čo mu Pán diktoval, a ísť to prečítať zhromaždeným v dome Pánovom, prečítať to namiesto proroka, ktorý bol zavretý a nemohol ísť. Tak to urobím aj ja. Medzi mojimi apoštolmi a učeníkmi mám mnohých verných Baruchov. Oni vám prídu povedať Pánove slová a vaše duše nezahynú. A mňa nechytia kvôli vám, pretože najvyšší Boh ma ukryje pred ich očami, kým nepríde hodina, keď Kráľ Izraela má byť ukázaný zástupom, aby ho spoznal celý svet.