Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

CIRKEVNÉ STANOVISKÁ VO VECI DIELA

     26. február 1948

     Pápež Pius XII. prijal na audiencii troch rehoľníkov z rehole Služobníkov Panny Márie (OSM), ktorí mu predtým poslali na prečítanie niekoľko strojom prepísaných spisov ešte nevydaného Diela Márie Valtorty. Pápež im poradil uverejniť Dielo „tak, ako je" a nesúhlasil s textom predslovu, ktorý chcel načrtnúť charakter Diela. Dodal, že „kto bude čítať, pochopí".
     Rehoľníci, uchvátení nadšením, začali hľadať vydavateľstvo a chceli získať oficiálny súhlas. Ale v roku 1949 ich Posvätné Ofícium (terajšia Kongregácia pre náuku viery) zabrzdí prísnym zákazom.
     Dielo prevzal typograf a vydavateľ Michele Pisani, ktorý v roku 1952 podpísal zmluvu so spisovateľkou Máriou Valtortou a v rokoch 1956 - 1959 uverejnil Dielo v štyroch hrubých zväzkoch bez uvedenia mena spisovateľky, ktorá nechcela byť známa za svojho života. V októbri 1958 zomiera pápež Pius XII. a jeho nástupcom sa stáva Ján XXIII.

     16. december 1959

     Posvätné Ofícium odsúdilo svojím dekrétom štyri zväzky Diela, vydané bez mena autora pod názvom Poéma o Človeko-Bohu a dalo ich na Index zakázaných kníh. Správu uverejnil denník L'Osservatore Romano 6. januára 1960 (vydané popoludní 5. januára), ktorý uverejní aj článok s vysvetlením dôvodov odsúdenia knihy. Sú to (v úvodzovkách je doslovný text, v zátvorkách sú naše pripomienky):
     - zdĺhavosť a rozvláčnosť „v tomto druhu zromantizovaného príbehu" (ale to je názorová kritika, nie cirkevná cenzúra);
     - nadmerná mnohovravnosť Ježiša, ktorá je „takmer chvastúnska", a jeho matky, ktorá má „výrečnosť modernej propagátorky" (to odhaľuje zaujaté a veľmi povrchné čítanie Diela, čo vyúsťuje do jeho popleteného vnímania);
     - mnohovravnosť, ktorá podáva „lekcie teológie s rovnakými výrazmi, aké by použil profesor dnešnej doby" a „poučenia o mariánskej teológii aktualizované až do najnovších štúdií súčasných odborníkov v danej matérii" (teda vôbec nie obsahovo a hodnotovo prázdne);
     - „nové údaje, nové podobenstvá, nové osobnosti a mnoho, primnoho žien, ktoré nasledovali Ježiša" (ale neberie sa do úvahy, čo čítame v Lk 8, 2-3 a v Jn 20, 30; 21, 25);
     - „niektoré strany... dosť delikátne" ako „z moderných románov", ktorých čítanie „by mohlo" privodiť „nebezpečenstvo alebo duchovnú škodu rehoľníčkam" a „študentkám v ich kolégiách" (citujú sa tri príklady bez zváženia, že ide o strany zamerané na odsúdenie zla a hriechu, a nie na záľubu v nich);
     - údajné „historické, zemepisné a podobné chyby" (z ktorých sa necituje ani jeden príklad);
     - „niektoré perly, ktoré sa nejagajú katolíckou ortodoxnosťou" (uvádzajú sa štyri príklady z „takmer štyritisíc strán husto tlačeného textu", navyše s vylúčením, že sú to ozajstné chyby, a pripúšťajúc, že v danom kontexte sú opodstatnené);
     - a napokon „vážna neposlušnosť" cirkevným autoritám, ktoré desať rokov predtým „zakázali tlač týchto strojopisných strán a prikázali, aby boli stiahnuté z obehu".
     Posledný dôvod by bol opodstatnený, keby tento zákaz dostala spisovateľka a jej vydavateľ.

     7. december 1965

     Pápež Pavol VI., ktorý nastúpil v roku 1963 po Jánovi XXIII., zrušil Index zakázaných kníh. Vo vatikánskej notifikácii zo 14. júna 1966 sa upresňuje, že uvedený Index si zachoval svoju morálnu hodnotu, hoci stratil platnosť ako cirkevný zákon.

     31. január 1985

     List kardinála Jozefa Ratzingera, prefekta Kongregácie pre Náuku viery (bývalé Posvätné Ofícium), kardinálovi Jozefovi Sirimu, janovskému arcibiskupovi, otvorene potvrdzuje, že o odsúdení Diela Márie Valtorty sa rozhodlo „s cieľom neutralizovať škody, ktoré taká publikácia môže spôsobiť menej skúseným veriacim".
     Z toho možno v podstate dedukovať, že odsúdenie nezamedzovalo čítať Dielo všetkým katolíkom (ako sa predpokladá pre každú knihu na Indexe), ale iba tým „veriacim", ktorí v roku 1959 (kedy bolo Dielo odsúdené) mohli byť považovaní za „menej skúsených".

     6. máj 1992

     Mons. Dionýz Tettamanzi ako generálny tajomník Konferencie biskupov Talianska písomne žiada vydavateľa Emília Pisaniho, aby „v prípadnom novom vydaní zväzkov sa jasne povedalo už od prvých strán, že 'videnia' a 'diktáty' v nich podávané nemožno považovať za nadprirodzeného pôvodu, ale treba ich jednoducho brať ako literárne formy, ktorými si poslúžila autorka, aby svojím spôsobom vyrozprávala Ježišov život".
     Z listu Mons. Tettamanziho sa dedukuje, že Dielo neobsahuje omyly a nepodlieha cenzúre, takže sa môže znovu vydať tak, ako je, a že jeho čítanie neškodí ani menej skúseným veriacim. Iba sa zamedzuje (aspoň zatiaľ), aby katolícki čitatelia verili v jeho nadprirodzený pôvod.
     Ako odpoveď vydavateľ Emílio Pisani posiela Mons. Tettamanzimu dva listy. V prvom, z 27. mája 1992, vyjadruje svoje rozpaky, pretože vo svojom mene nemôže urobiť takéto vyhlásenie. V druhom, zo 6. júla 1992, uvádza, že je ochotný vsunúť do zväzkov toto vyhlásenie, „ak bude doplnené motiváciou poslušnosti voči príkazu cirkevnej autority a ak výslovne potvrdí nepriame povolenie čítať a šíriť tieto zväzky"; a prosí, aby mu bola navrhnutá forma. Ani na jeden z týchto listov nedostal ani písomnú ani ústnu odpoveď.
     Prv než vydavateľ Emílio Pisani napísal svoj druhý list, sa 30. júna 1992 v paláci Posvätného Ofícia vo Vatikáne dozvedel, že list Mons. Tettamanziho žiadala napísať Kongregácia pre náuku viery v nadväznosti na rozhodnutie dovoliť všetkým katolíkom čítať Dielo Márie Valtorty ako akúkoľvek „dobrú knihu".

     Bližšie podrobnosti o tu uvedených udalostiach uvádza kniha Pro e contro Maria Valtorta (Pre a proti Márii Valtorte), ktorú napísal Emílio Pisani a vydalo ju Centro Editoriale Valtortiano (Vydavateľské centrum Valtorty).