Milujem Ťa, Ty trdlo

12 ♡

Prajem príjemné čítanie ☺.

Myšlienky mi prúdili hlavou ako besné. Ani som si nevšimla, ako ďaleko som zašla. Bola som už na moste. „ÁÁÁÁ" vykríkla som. Nestihla som sa ani spamätať. Spadla som na zem a udrela si hlavu.

🔵🔵🔵

Pomaly som rozlepovala oči. Prvé čo mi do nich udrelo bol biely strop. Prižmúrila som ich ihneď, ako mi do nich udrelo svetlo a musela som som si zvyknúť na tú priamu konfrontáciu. Pomaly som otočila hlavu doľava a poobzerala som sa okolo seba. Ležala som v neznámej posteli, naľavo odo mňa bolo jedno veľké okno a pod ním dve stoličky. V ruke som mala vpichnutú infúziu, ktorá bola pripojená k neďalekému prístroju vedľa mňa. Rýchlo som si z toho vydedukovala, že som v nemocnici.

Snažil som sa rozpamätať na udalosti, ktoré sa udiali. Moja pamäť však odmietala spolupracovať. Matne si pamätám na to, že som u babky v Poprade. Prišla som, myslím v sobotu. Už viem...Bola som sa prejsť. Sama. Potrebovala som si prevetrať hlavu. Babke som povedala, že sa idem prejsť na koniec ulice. Došla som až na most. Tam som pravdepodobne spadla. Ale fakt neruším, ako som sa sem dostala. Po svojich určite nie. Niekto ma musel doniesť. Nemám ani najmenšie tušenie kto. Z myšlienok ma vytrhlo otváranie dverí. Ihneď som zamierila zrak ku dverám. Stál v nich doktor.

,,Bianka?" opýtal sa ma. Ako by to nevedel.

,,Áno?" spýtla som sa ho.

,,Bolí ťa niečo?" jasné, že bolí.

,,Koleno a hlava." odpovedala som doktorovi po chvíľke.

,,Inak nič?"

,,Našťastie nie. Čo sa vlastne stalo a ako som sa sem dostala?" opýtala som sa. Hádam to môžem vedieť.

,,Pravdepodobne si spadla a udrela si si hlavu. Priniesol ťa sem nejaký zlatý chalan. Bol z toho riadne vystresovaný. Chudák, sám tu skoro odpadol."

Matne som si sopmínala. Spadla som. A niekto ma doniesol. Ale kto? Táto otázka mi stále vŕtala v hlave. Do kelu.

,,Pán doktor?" spýtala som sa po chcíľke ticha.

,,Prosím?"

,,Čo mi vlastne je?"

,,Slabý otras mozgu. Zašívali sme ti koleno aj hlavu. Môže ťa to aj trochu bolieť." odpovedal mi z kľudom doktor. Akoby to každý deň niekomu hovoril. Veď vlastne od takéto veci hovorí každý deň. Aspoň 10-krát.
,,Sestrička ti donesie o chvíľku večeru. Je tu tvoja babka. Ak chceš, pošlem ju za tebou."

,,Dobre". odpovedala som a počkala som, kým vyjde von. Vo dverách stála babka s ustarosteným výrazom. Ani sa jej nečudujem. Musela zažiť toľko stresu.

,,Bibka si v poriadku?" spýtala sa po chvíľke ticha babka. Prišla ku mne a objala ma. Objatie som jej opätovala

,,Áno" povedala som po chvíľke ticha.

,,Čo ti vlastne je?"

,,Ževraj slabší otras mozgu. A museli mi zašívať koleno aj hlavu." povedala som trochu smutne. Aj to trošku bolelo. To po čom som teraz túžila bola moja posteľ. Žiadna nemocničná.

,,Babka kedy pôjdem domov?"

,,Bianka neviem. Možno aj zajtra."

S babkou som sa rozprávala ešte dosť dlho. Ani ona nevie, kto ma zachránil. Dúfam, že sa ten záchranca ukáže. Keby nešiel okolo tak by som sa asi zabila. Babka ešte nevolala domov. Povedala, že mám zavolať sama aj im to rovno
vysvetliť. Od babky som sa dozvedela, že ma prídu pozrieť aj krstný a Oliver. Veľmi som sa potešila. Aspoň mi ubehne rýchlejšie čas. A veď možno pôjdem už zajtra domov. V tom sa otvorili dvere. Stála v nich sestrička.
,,Koniec návštevi. Slečna potrebuje oddychovať. Nech sa páči. Doniesla som ti večeru." povedala sestrička milým hlasom.
,,Ďakujem." odpovedala som a rozlúčila som sa s babkou. Na tanieri bol položený rožok s lekvárom a hrnček čaju. S chuťou som sa zahryzla do jedla.

🔵🔵🔵

Babka mi dobiesla mobil. Idem napísať Miške. Aspoň mi ubehne trochu času.

Miška: Ahoj. Ako sa máš?
Ja: Bohviečo to neni. Ty?
Miška: Prečo? Ja sa mám fajn.
Ja: Lebo Bianka je natoľko šikovná, že skončila v nemocnici.
Miška: Krista čo si robila?
Ja: Chceš to vedieť?
Miška: Biba píš. Začínam sa báť.
Ja: No šla som sa prejsť. Sama. Bola som zamyslená, potkla som sa a udrela som si hlavu na kameň.
Miška: Si v pohode? Prídem ťa pozrieť? Čo ti je?
Ja: Miši, nestresuj. Mám slabý otras mozgu a zašívali mi hlavu a koleno. Inak som v pohode.
Miška: V pohode? V kľude si sa mohla zabiť. Inak ako sa sa dostala do nemocnice?
Ja: Ja netuším. 😆
Miška: Bože ty si koza. 😂
Ja: Doktor povedal, že ma doniesol nekaký zlatý chalan, ktorý tu skoro skolaboval. 😂
Miška: To od strachu o teba. 😂
Ja: Veď ma možno ani nepozná. 😂
Miška: Máš pravdu. Idem dobrú.
Ja: Ďakujem aj tebe. 😘

🔵🔵🔵

Ráno som sa zobudila na otváranie dverí. Netuším koľko mohlo byť hodín. Slniečko už svietilo. Dokonca aj snežilo. Z okna spm vydela aj zasnežené končiare krásnych Vysokých Tatier.

,,Dobré ráno." pozdravila ma sestričla a podala mi tácku s raňajkami. Bol na nej rožok so šumnkou a hrnček čaju.

,,Dobré ráno." odzdravila som sestričku. V zápätí už vychádzala s izby. S chuťou som sa napila čaju. Bol fakt dobrý. Aj rožok sa dal.

Pár minút po tom čo spm dojedla sa znovu otvorili dvere. Zamierila som ku nim zrak stála v nich nejaká staršia doktorka.

,,Dobré ráno." pozdravila som ju.

,,Aj tebe." odpovedala. Začala  si niečo zapisovať do papierov. Potom prišla ku mne a zmerala mi teplotu. Keď celý tento proces skončil povedala mi : ,,Tak si v poriadku. Budeš tu ešte jednu noc. Zajtra ťa pustíme domov. V noci na nevyskytli žiadne komplikácie. Dnes ešte oddychuj. A hlavne sa nerozčuľuj."

,,Dobre."
,,Tak ahoj. Skoro som zabudla. Čaká ťa tu návšteva. Môžem ju poslať?"

,,Áno" nadšene som povedala.

,,Tak ahoj."

,,Dovidenia"

O chvíľku sa otvorili dvere. Keď som zbadala dotyčnú osobu, zostala som v nemom úžase. Nezmohla som sa ani na pol slova. Len som sa na neho pozerala s otvorenou pusou.....

Taak. Máme tu ďalšiu kapitolu. Ospravedlňujem sa, ža som ju nepridala skôr. Celý týždeň som nestíhala. Včera večer som sa dokopala a polovicu som napísala. Krásne ďakujem za + 435 čítaní a 25 votes. Prosím napíšte mi názor do komentú.
PS: Túto kapilotlu venujem, všetkým čitateľom a hlavne Miške s Tamarkou. Mám Vás všektých rada 💜
Ospravedlňujen sa za chyby a preklepy. Písala som to na mobile.

Suzan