Milujem Ťa, Ty trdlo

56 ♡

Prajem príjemné čítanie ☺

„Mami vážne musím ísť do tej školy? Je mi naozaj zle."

„Bia šmýkaj do školy. Nič ti nie je. Vyzeráš v pohode."

„No vyzerať môžem. Necítim sa tak."

„Neviem, čo si včera večer robila s Paťom. Teda čo ste pili. Do školy pôjdeš."

Nahnevane som tresla vchodovými dverami a pobrala sa do školy.

Odvtedy ako som vstala mi bolo zle. Bolí ma brucho a hlava. Zdá sa mi, že mám aj teplotu. Lenže mojej mame asi nebolo ráno nikdy zle. Ach, jaj. A dnes máme akurát sedem hodín. Neviem, ako to vládnem. Keď som konečne prišla do školy, zvalila som sa na lavicu.

„Ahoj Bia." Pozdravila ma Miška a sadal si vedľa mňa.

„Čauko."

„Bia? Si v pohode?"

„Nie, zle mi je od rána. Mama na poslala do školy zo slovami, že mi nič nie je."

„Podľa tvojej mamy si vždy zdravá. Veď ťa poslala do školy aj s teplotou." Keby len vedela, že ju mám pravdepodobne aj teraz.

„To som išla sama, lebo nikto nebol doma."

„Dobre, sorry."

Už som nemala silu odpovedať. Len som zatvorila oči a ležala na lavici. Hlava ma neskutočne bolela. A o bruchu ani nehovorím. Ach, keď som zdravá tak to nejak prežijem.

„Bia? Si v pohode?" Opýtala sa ma asi v polke hodiny učiteľka. Nič som nevnímala. Nevšimla som si ani, že zvonilo. Len som ležala na lavici.

„Ale hej."

„Asi nie. Od začiatku hodiny ležíš na lavici. A si aj nejaké bledá."

„Bolí ma hlava a brucho."

„Prečo si neostala doma?"

„Mamina mi povedala, že mi nič nie je."

„Ak chceš, zavolám jej, a môžeš isť domov."

„Zavolali by ste jej? Je mi fakt mizerne."

„Môžeš isť domov." Oznámila mi učiteľka, keď sa vrátila zo zborovne.

Opatrne som vstala zo stoličky, vzala si veci a odišla.

Andrej sa zrejme veľmi hnevá. Ani sa na mňa nepozrel. To som riadne pokašľala. Z vrecka som vybrala telefón a vytočila maminine číslo.

„Mami? Už som na ceste domov."

„Bia ani ma nehnevaj. Toto si vyriešime doma."

„Mami je mi fakt mizerne."

„Dobre, čakám ťa."

Nahnevane som zložila a odblokovala mobil. Svietila mi tam jedna správa.

Bia? Nemáš byť náhodou v škole? P.

Aký starostlivý. Nechcela som mu písať esemesku. Vytočila som Paťove číslo a čakala, kým zodvihne.

„Bia? Deje sa niečo?" Začula som jeho starostlivý hlas.

„Idem domov, lebo mi je strašne zle."

„Počkaj tam, zanesiem ťa. O minútku som tam."

Nestihla som namietať, pretože zložil. O minútu som už zazrela Paťa.

„Ahoj." Hneď som ho objala. Ruky mi omotal okolo pása a hlavu som si položila na jeho rameno. Zas som cítila tú jeho úžasnú vôňu. V bruchu som zacítila ten úžasný pocit, a po bolesti nebolo ani stopy. Chvíľku sme tam len tak stáli a objímali sa.