Milujem Ťa, Ty trdlo

24 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

„No tak ja," spustil svoje vyvetľovanie, „išli sme do kaviarne a ja som si nevšimol stĺp. Narazil som do neho."

„Je to pravda?" spýtala sa ma teta Lenka.

Všimla som si, že Patrik sa na mňa prosebne pozrel, tak som mu to potvrdila. Ale ak sa to zopakuje, prinútim ho, aby to povedal. Síce už v piatok idem domov.

Ešte chvíľku ma Patrikovi rodičia spovedali. Otázky typu: Odkiaľ si? Koľko máš rokov? Máš súrodencov?....Ochotne som im teda odpovedala. Uspokojili sa keď som im povedala, že som Oliverova sesternica. Po hodinke výsluchu som sa poďakovala za čaj a išla som svojou cestou. Lenže Patrik ma chcel zrejme ešte vidieť.

„Bia! Čakaj." Zastala som.

V tichu sme kráčali ku domu babky. Už som bola jednou nohou vo dvore. Zrazu ma chytil niekto za zápästie. Ten stisk som poznala. Objal ma. Zrazu sa nebezpečne ku mne nahol. Vedela som, čo sa chystá urobiť. Už sa jeho pery pomaly ale isto prihližovali k tým mojim.  Delil nás iba centimeter. V tom mi blikla v hlave kontrolka. Friendzone. Nechcela som mu pokaziť radosť, tak som sa trochu uhla, a nastavila som líce. Jeho horúce pery sa dotkli môjho líca. Eše chvíľku sme sa objímali, no bol čas sa pobrať domov.

„Zajtra?" spýtal sa prosebne.

„Prídi ku mám. Babka sa poteší."

Rýchlo som zmizla dnu. Po tichu ako myška som vyšla do svojej izby. Rýchlo som sa išla ešte osprchovať. Moja červeň na lícach ešte nezmizla. Bože. Ešte, že ma nevidela babka. Zakuklila som sa pod perinu. Dnešný deň toho bola na mňa veľa. Zrážka na klzisku, zbitie Patrika a skoro ten bozk. Ach bože. Tuším tam začína fungovať chémia. Bože Bia!Tebe už načisto šibe!

🔵🔵🔵

„Ahooj Miška," pozdravila som Mišku a zakývala som jej do kamery. Dohodli sme sa, že budeme spolu skypovať.

„Ahoj. No hovor čo sa stalo včera."

„Tak. Najskôr mi napísal, že sa stretneme o tretej. Tak som sa teba na tretiu vychystala. Nepovedal mi, kam ideme. V polke cesty mi zaviazal oči. A vieš kde ma milý Patrik zaviedol?"

„No neviem."

„Na klzisko. Tam sme sa korčuľovali a Patrik do mňa zozadu vrazil. No a skončili sme na zemi. Keď sme sa dokorčuľovali, bol čas ísť na čaj. Už sme boli asi v polke cesty, keď ho niekto napadol. Najskôr slovná bitka, potom napadnutie. Ja som nevedela, čo mám robiť. Tak som teda išla volať 158. A ten fagan, čo ho zbil ušiel. Normálne preč. Patrika som zatiahla do najbližšej kaviarne. Tak mu to jedna milá čašníčka vydezinfikovala a doniesla nám na účet podniku čokoládu. Nakoniec Patrikovi volala mama, tak ma ešte dotiahol ku nim. Tam nás čelil výsluch. No a keď som išla domov, Paťo ma išiel odprevadiť. No a hádaj."

„Vy...vy...spolu chodíte?" vysúkala tú otázku so seba Miška.

„Nie. Skoro ma tam pobozkal. No ale, uhla som sa. Teda nastavila som líce."

„Zaujímavý príbeh." Skonštatovala Miška.

„Aj ja si vravím."

Naša debata pokračovala skoro dve hodiny. V tom som, si uvedomila, že som sa dohodla s Patrikom. No ale nepovedali sme si čas a miesto.

„Bia! Návšteva!" zakričala na mňa babka.

Rýchlo som zaklapla notebook, a uháňala ako vetroplach po schodoch. Lenže Bia je veľmi šikovná. Zakopla som o koberec. Našťastie tam stál Patrik. Zachytil ma v pravej chvíli. A tak sme tam ostali stáť a rehotať sa.

Potiahla som ho za rukáv do izby. Keď si sadol na posteľ, prepálila som ho pohľadom. Pod okom mal fialový monokel a ešte trochu opuchnutú peru. Chudák. To všetko kvôli mne.

„Bia, to som taký krásny aj s tým monoklom, že si ma obzeráš?"

To som nevydržala a vybuchla som od smiechu. Ani neviem, či mi prišlo také smiešne. No stále bol pekný.

„Nie. Len si obzerám ujmu na zdraví."

„No tak ti verím. Keď ma videl Tomáš s Maťou začali sa rehotať, či ma zbila frajerka."

„Aká frajerka?"

„No akože ty."

„Ja?" spýtala som sa prekvapene. „Nechápem prečo si myslia všetci, že spolu chodíme."

„Raz to pochopíš." povedal s úškrnom.

Chlapi. Ja ich snáď nikdy nepochopím.

„Kam ideme?"

„Bež sa obliecť. Moje obľúbené miesto."

Tak som teda išla. Vzala som si rifle, tričko a mikinu. Vlasy som si zapla ešte do drdolu. Keď som išla s kúpelne, všimla som si ten prenikavozelený pohľad. Usmiala som sa.

Už polhodinku sme kráčali do kopca. Začínali ma bolieť nohy. Nič som nevravela, len som išla za ním. Konečne sme sa dostali na vrch. Tá krása stála za to. Celý Poprad som mala akoby na dlani. Nečudujem sa, že to je Patrikove obľúbené miesto.

Ako som sa tak pozerala na tú krásu, zistila som ako sme vysoko. Ľudia, ktorí chodili po meste, vyzerali ako, mravčekovia. Všetko bolo odtiaľ také malé. Bolo vidno dokonca aj zasnežené Tatry. Mne sa nechce ísť domov. Takto to išlo ešte ďalšie dni. Sadli sme si na starý panel a pozorovali sme krásu mesta. Chodili sme sem sedávať skoro každý deň.

„Bia, budeš mi chýbať," povedal mi Patrik v stredu. Už v piatok idem domov. Och nie.

„Aj ty mne. A títo užasní ľudia tiež." Priznala som sa. Bolo mi trochu chladno tak som sa ku nemu pritúlila. Ach. To príjemné teplo.

„Mám ťa rád."

„Aj ja teba." Priznala som s červeňou.

„Ideme?" spýtal sa, keď sa začalo stmievať.

Iba som prikývla. Pol hodinku sme kráčali dole.

„Buch." Ozval sa buchot.

„Čo to?" spýtala som sa so strachom.

„Poď."

Potiahol ma za ruku. Začala som utekať s plnej sily. Hm. Ten basketbal sa hodil.

O chvíľku sme boli na začiatku ulice.

„Dievča, ty máš ale výdrž." Skonštatoval Patrik.

„No to aj ty."

V rýchlosti sme sa ešte objali.

„Zajtra?"

„Zajtra." odpovedala som.

Jednou nohou som už bola takmer vo dvore. Patrik ma potiahol za ruku. Ešte sme sa rýchlo objali. Dnu ma čakalo milé prekvapenie.

⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇

Ahojte všetci,

Rovno ma zabite, za Biu. Ja viem, že ste dúfali, že jej dá pusu.

No nemohla som to urobiť. Aj toho sa dočkáte.

PS: Ospravedlňujem sa za chyby a preklepy.

Suzan ♡

Coment, vote, share ♡