Milujem Ťa, Ty trdlo

52 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Pomaly som kráčala ulicou. V ruke som držala ruže, ktoré som kúpila v kvetinárstve. Slniečko mi príjemne pálilo na čierne bolerko, ktoré som mala oblečené. Jar nás pomaly opustila a dni boli zo dňa na deň teplejšie dni.

Veď už bol pomaly koniec mája a z pár dní mal ku nám zavítať jún, mesiac kedy som mala skončiť môj doterajší život. Všetko sa mali zmeniť.

Šestnásteho júna čaká mamina bábo. Tridsiateho skončím deviatku a tak preruším takmer všetky kontakty z doterajšími spolužiakmi. Potom budem dva mesiace oddychovať. Síce pochybujem, že si pri bábu oddýchnem, ale teším sa. Možno pôjdem do Popradu a budem tráviť niekoľko dní z Patrikom, alebo on príde ku nám. Po dvoch mesiacoch nastane veľká zmena. Nastúpim na vysnené konzervatórium a budem študovať spev. Trinásteho októbra budem mať šestnásť. A budem znovu o rok staršia.

Veď len prednedávnom som nesmelo kráčala v Poprade do obchodu a spytovala som sa Patrika na cestu. Kto by bol povedal, že si ku nemu nájdem cestu a zaľúbim sa do neho? Spravila som to napriek tomu všetkému, čo som o ňom počula. Predtým mohol byť hocičím, no zmenil sa. Alebo ho zmenila láska ku mne.

Pamätám si, ako sme spolu blbli na klzisku, potom tá bitka. Nejak hádka medzi ním a Tomášom, človeče u Olivera, návšteva v nemocnici..

Pekné spomienky mám hlavne z Patrikovho obľúbeného miesta. Tam sme dokázali sedávať hodiny a kecať v podstate o ničom.

Najťažšie bolo pre nás asi odlúčenie. Strávila som s ním takmer tri týždne, ale mne to pripadalo ako tri mesiace. Toľko zážitkov nemám ani zo spolužiakmi. Ale z chalanom, ktorého som považovala za otravného, som ich dokázala zažiť.

Pri spomienke na nemocnicu sa mi tlačia slzy do očí. Síce som vtedy spala u Patrika, čo patrilo k jedným z najkrajších spomienok, stretla som tam Ninu a Alexa, ktorý ma trochu doriadili. Ale všetko sa to zahojilo a dobre dopadlo.

Ani som si neuvedomila, že som došla pred kulturák. Spomienky na Patrika ma toľko zamestnali, že som bola celú cestu zasnívaná.

Kiež by tu teraz bol, a počul ma spievať.  Pomyslela som si. Samozrejme moje predstavy boli oveľa krajšie ako realita. Patrik je teraz určite niekde v Poprade z Oliverom, alebo inými kamarátmi.

„Bia? No konečne. Zvládneš zaspievať Neľutujem?" Spustila na mňa maratón otázok učiteľka.

„Jé, dobrý. Prečo to mám spievať?"

„Lebo je to pekná pesnička."

„Pani učiteľka, ale spieva ju chalan." Trochu som zaprotestovala.

„Veď ja viem. Orechy spievať nemôžeš, tie si už raz na takomto koncerte spievala."

„No dobre."

„Ďakujem. Si zlato." Povedala a strčila mi do ruky program.

Očami som ho prebehla a trochu som sa nad tým pozastavila. Mala som spievať piata. To bolo dobre. Bola pri tom napísaná aj pesnička Neľutujem. To bolo tiež dobre. A prečo som bola napísaná aj ako jedenásta s pesničkou Úsmev. Malo ty byť posledné číslo. A prečo som tam ja? Nepomýlili sa?

„Pani učiteľka? Prečo som tu napísaná?" Podstrčila som jej pod nos program, ktorý mi predtým podala.

„No lebo toto je tvoje posledné vystúpenie pod našou Zuškou. A úsmev hádam zvládneš, nemám pravdu?"

„Ale hej." Odišla som trochu bokom, kde som si sadla na stôl a bezcieľne ťukala do mobilu. Medzi tým začalo vystúpenie a z pódia sa ozývala hra na klavír.