Milujem Ťa, Ty trdlo

34 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

„Bia?" Prehovoril Patrik, keď som ho doobjímala.

„Noo?"

„Prečo si prišla?"

„Lebo mi tvoja mama písala, čo sa stalo. Spýtala sa ma aj či ťa neprídem pozrieť. Neváhala som ani sekundu. Hneď som išla prehovárať rodičov. Bola som celkom v koncoch, ale keď mi dala mamina vo štvrtok dva lístky do Popradu, patrila som k najšťastnejším ľudom na zemi."

„Prečo dva?"

Prevrátila som očami. Prečo je taký zvedavý?

„Božee, ty si zvedavý."

„Kto sa veľa pýta, veľa vie."

„No okej. Vyhral si." Odpovedala som porazene.

„Tak počúvam."

„Lebo musel ísť aj Rišo."

„Kto?" Opýtal sa prekvapene.

„Rišo." Povedala som pre istotu hlasnejšie.

„Veď ale kto to je."

„Môj frajer."

Odpovedala som mu s úplnou vážnosťou.

V tej sekunde ste mali vidieť Patrikov výraz. Prekvapeno - nahnevano - smiešny.

Pri pohľade na neho som neudržala vážnu tvár. Vybuchla som od smiechu.

„No to je strašne smiešne. Dotrepala si sa sem s frajerom, ktorý ani nevie kde si. Pritom si prišla za mnou. A keď máš frajera, prečo ma tu len tak objímaš?"

„Pretože je to môj brat."

„Ty chodíš s vlastným bratom?" Vykríkol prekvapene.

„Nie!" začala som kričať aj ja, „Rišo je môj brat!"

„Ty si robíš zo mňa srandu!?" Vykríkol celkom nahnevane.

Neviem, čo mám teraz čakať. Či sa hnevá, alebo si robi srandu.

„Nie. Prisahám, že Rišo je môj brat.”

Po dopovedaní tejto vety opadol zo mňa všetok strach. Patrik sa začal usmievať od uch k uchu.

„Čo ti je také smiešne, Lipták?” Opýtala som sa ho s úškrnom.

„Ale nič. Len si zlatá, keď sa hneváš.”

„Veľmi vtipné.” Odpovedala som mu ironicky.

„Dobre. Mier?”

„Mier.”

„Dúfam, že prídeš aj zajtra.” Povedal, keď som sa s ním lúčila.

O šiestej ma prišla totižto vyhodiť sestrička.

„Už tu nemáš čo robiť. Návštevy sa končia o štvtrej.” S takýmito slovami na vyhodila.

Ešte som hodila na Patrika ospravedlňujúci polhľad a vyšla som na chodbu. Tam ma už čakala s úsmevom teta Lenka.

„Dlho čakáte?” Opýtala som sa jej.

„Nie. Teraz som prišla.”

„Mňa odtiaľ vyhodila nejaká sestrička.”

„Z toho si nič nerob. Aj zajtra je deň.” Odpovedala mi teta Lenka s úsmevom.

Neviem kde sa v nej berie toľko pozitínvych vecí. Skoro vždy je usmiata ako slniečko. Dokonca aj v nemocnici mala dobrú náladu. Často sa nevidí, že má matka úsmev na tvári, keď jej syn leží v nemocnici.