Milujem Ťa, Ty trdlo

63 ♡

Prajem príjemné čítanie ☺ 

Celou obývačkou sa ozývalo zvonenie telefónu. Nešťastne som sa pomrvila v Paťovom náručí, unavene zívla a otvorila oči. Myslela som, že zvonenie telefónu ma prenasleduje len vo sne. Realita bola však iná. Zvonenie mobilu nie a nie utíchnuť.

„Musím to ísť dvihnúť." Povedala som rozospato.

„Kašli na to. To počká."

„A čo ak volá mamina?"

Nešťastne dal preč ruku z môjho pása. Rýchlo som vyskočila a utekala za zvonením telefónu.

„Bia? Čo nedvíhaš?" Ozvala sa celkom nahnevaná mamina.

„Prepáč, spala som. Už mám segru?"

„Ešte nie. Ale za chvíľku. Mala by si prísť."

„Za polhodinu sme tam."

„Sme tam? S kým prídeš?" Opýtala sa prekvapene.

„To je prekvapenie. Budeš rada."

„Dobre. Ponáhľajte sa. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba. Ahoj."

Telefón som položila naspäť na stôl. Mala som tam asi desať správ ku meninám. Veď tie počkajú, ale Paťo nie. Konečne to nie je len sen, ale krásna realita.

„No čo, kto vyrušil túto romantickú scénu?" Opýtal sa ma s úškrnom.

„Mamina."

„A?"

„Za polhodinu v nemocnici. Ideš so mnou?"

„Jasné, že idem. Stalo sa niečo?"

„Nie, nič mi nepovedala. Nechceš niečo jesť?"

„Neprosím si."

„Tak ja sa idem prezliecť a spraviť zo seba človeka."

Paťo sa na mňa divne pozrel, a ja som pochodila, že mi bude odporovať.

„Ale Bia. Ty si krásna aj vo vreci."

„Hééj? Videl si ma v ňom?"

„Nie, a teraz ticho."

Ruky omotal okolo môjho pása a pritiahol ma bližšie. Jeho pery skončili na tých mojich a začal ma nežne bozkávať. Okamžite som začala spolupracovať. Zas ma obliala tá úžasná eufória šťastia.

„Tak ja bežím."

Rýchlo som vybehla do svojej izby, aby ma znova nezastavil. Zo skrine som si vybrala obyčajnú čiernu sukňu, ku ktorej som si obliekla svetlomodré tielko. Do kabelky som hodila vreckovky, drobné a kartu na autobus. V kúpeľni som si opláchla tvár studenou vodou, vyčistila zuby a vlasy som si zopla do copu. Keď som bola hotová, zbehla som dole, kde ma už v chodbe čakal Paťo. Zo stola som ešte vzala telefón a dala ho do kabelky. V chodbe som si obula tenisky a zamkla dom.

„Ako ideme?" Opýtal sa ma Paťo, keď sme kráčali ruka v ruke na zastávku.

„Asi lietadlom? Čo povieš?"

„Okej, a kde tu máte letisko? Ešte som nemal tú česť ísť lietadlom."

„No, to ani ja. Ideme emhádečkou."

„No ja som sa tešil."

„To aj ja. Zatiaľ tu letisko nepostavili. Môžeme to navrhnúť." Odpovedala som s úškrnom.

„Tomuto vy vravíte zastávka?"

„Paťo, čomu sa čuduješ?"

„Ničomu. Kedy to má isť?"