Milujem Ťa, Ty trdlo

8 ♡

Prajem príjemné čítanie.

Zobudila som sa a vyzrela som von oknom. To nemôže byť pravde. Je zamračené. Dúfam, že nebude pršať.

„Bia, poď prosím ťa dole!" Zakričala na mňa babka.

Zišla som dole a sadla som si na stoličku.

„Teraz mi volala krstná, že Oliverovi je zle. Nepríde. Mohla by si mi ísť do potravín kúpiť polohrubú múku a mlieko?"

„Jasné. Ak mi povieš cestu."

„Tak pôjdeš nakoniec ulice. Tam zabočíš doľava a pôjdeš cez most. Keď prejdeš most pôjdeš dlho rovno. Uvidíš odbočku doľava. Na tej odbočíš. Prejdeš uličkou a zahneš doprava. Tam je ten obchod.

„Dobre. A Ako dlho to asi trvá?"

„Asi 10 minút."

Išla som sa obliecť, lebo som bola ešte v pyžame. Dlho som stála pred skriňou a rozmýšľala som, čo si oblečiem. V podstate to je jedno lebo von aj tak zima. Nakoniec som vybrala modré rifle, moje obľúbené tričko . Bielu mikinu na zips s mačkou. Vlasy som si stiahla do chvosta a zišla som dole. Babka mi nachystala na stôl tašku. Išla som do chodby a obliekla som si čierny kabát a obula šedé nízke čižmy. 

Von bolo celkom chladno. Prešla som pár metrov a zrazu som stála na konci ulice a uvedomila som si, že som zabudla cestu. Ako to vlastne babka hovorila? Doprava či doľava? Rovno? Kurnik. Neviem kam mám ísť. Nejdem už otravovať babku. Nejak si budem musieť pomôcť. Dám na môj orientačný zmysel (čo je takmer nulový) a idem doľava. Kráčam ulicou, ktorú som si zvolila. Nikde ani živej duše. Možno preto počasie. 

Aha vidím most. Môj chabý orientačný zmysel mi hovorí, že by to mal byť ten most, ktorý spomínala babka. No ale neviem koľko je v Poprade mostov. Teda v tejto časti. Pridám trochu do kroku. Začína mi byť nejak chladnejšie. V diaľke zbadám človek. Je to moja jediná nádej, na zistenie cesty do obchodu. Rozhodnem sa ho osloviť.

„Ehm...Ahoj nevieš náhodou kde sú tu najbližšie potraviny?" Spýtala som sa ho.

Zazrel na mňa s úškrnom, ako by si mysle, že som nejaká blbá ktorá nevie trafiť do obchodu. No v podstate to je pravda. Po hodnej chvíli čo ma mňa zazerá mu otázku pre istotu poviem ešte raz.

Konečne mi odpovedal: „Ehm, prepáč. Zamyslel som sa. Pôjdeš niekoľko metrov rovno. Potom zahneš doľava. Prejdeš uličkou a zahneš doprava. Tam je obchod."

Bezradne a nechápavo som naňho pozrela. Myslím, že vytušil, že som beznádejný prípad.

„Ak chceš zavediem ťa tam."

„Ďakujem. Budem rada."

Usmiala som sa na neho, úsmev mi opätoval. Keď som si ho premerala, niečo bolo na ňom zvláštne- jeho zelené oči. Boli žiarivo zelené, také som doposiaľ u nikoho nevidela. Mal hnedé vlasy. Bol vysoký. Vyšší ako ja. To je čo povedať, pretože som bola dosť vysoká. A keď sa usmial odhalil rad rovných bielych zubov.

„Ako sa voláš? Teba som tu ešte nevidel."

„Bianka. A to preto, lebo som tu iba odvčera."

„Pekné meno."

„Ďakujem. Ty sa ako voláš?"

„ Patrik. Koľko máš rokov?" Spýtal sa ma Patrik. Vedela som ako sa volá.

„ 15 a ty?"

„Aj ja. Ty si odtiaľto?"

„Áno. Ty nie si odtiaľto, však?"

„Nie."

„Aj som si myslel. Už vedy keď si sa ma pýtala na cestu do obchodu."

Ani som si neuvedomila, že stojíme pred obchodom. Vbehla som dnu a kúpila som polohrubú múku a mlieko. Keď som vyšla z obchodu Patrik tam ešte stál.

„Ďakujem." Povedala som.

„A za čo?" opýtala sa ma Patrik.

„Za ukázanie cesty."

„Aha."

„Tak ja pôjdem. Ahoj." Povedala som mu.

„Bia. Počkaj!" Zakričal za mnou Patrik.

Tak. Je tu ďalšia kapitola. Trochu krátka a trochu napínavý koniec. Dúfam, že sa páčila.