Milujem Ťa, Ty trdlo

23 - 2. časť

Prajem príjemné čítanie 😃

Zrazu do mňa niekto zozadu plnou silou narazil. Spadli sme na studený ľad. Trochu som na snažila zmierniť svoj pád, tým že som vystrela ruky. Ale len tak jemne. Naposledy som si tak zlomila ruku. No veľmi to nepomohlo. Zacítila som na sebe niečo ťažké. To je ten dotoyčný, čo na mňa spadol. No lenže som tu bola iba ja a Patrik. Takže to bol on. Neviem, kde bol ten somár duchom. A to mám na sebe fialovú bundu. Nechápem, ako si ma mohol nevšimnúť.

„Bia?" spýtal sa po hodnej chvíľke.

„Hm?"

„Sorry."

„Neviem kde si bol duchom prítomný, keď si do mňa narazli. Ale už by si sa mohol postaviť. Začíma mi byť zima. A si dosť ťažký." Povedala som mu nahnevane.

Patrik pohotovo vstal. Podal mi ruku. Neodmietla som. Vytiahol ma na rovné nohy a začali sme sa spolu korčuľovať. Ako sme len tak krúžili, nepustil mi stále ruku. Nebránila som sa. Išlo mi to tak rýchlejšie, takže som za ním nezaostávala. Bláznili sme sa ako malé deti. Po polhodinke sme si dali prestávku. Len tak som tam sedela. Patrik zas niekde odišiel.

Kde ten stále chodí? Na otázku som si nestihla v duchu ani odpovedať. Uvidela som jeho blížiacu sa postavu. V ruke držal dva plastové poháriky.

„To máš ako odškodné, za to zvalenie." Povedal podávajúc mi hrnček.

„Hm ďakujem. Toto je pozvanie na čaj?" opýtala som sa prekvapene.

Patrik sa začal rehotať ako šibnutý. Prekvapene som sa ne neho pozerala. Nechápala som, na čom sa tak smeje. Som strapatá?

„Na čom sa rehoceš jak šľahnutý?"

„Nie, nie je to pozvanie na čaj. Toto je odškodné. Neboj, aj čas čaju príde."

„Dobre. Ako si vedel, že tu nikto nebude?" spýtala son sa s úsmevom.

„Viem, kedy má kto tréning."

„Jááj. To si ešte stihol ísť na tréning?"

„Áno. Mali sme ráno."

„Ráno? To kedy?"

„No my mávame tréningy v utorok a piatok ráno. Ráno máme hodinku. V stredu poobede je to horšie. Tam máme dve a pol hodiny."

„Fúha. To je dosť veľa."

„Máš pravdu. Ale za tých desať rokov som si zvykol."

Prekvapene som sa na neho pozrela. Desať rokov? To hrá hokej už tak dlho? Bude snáď z neho nejaký hokejista. A keď ho hrá už desať rokov.

„Poďme sa ešte korčuľovať," povedala som.

Rýchlo som vyšla na ľad a korčuľovala som. Dali sme si ešte pár kolečiek. Začali ma strašne bolieť nohy. To znamená, že je čas skončiť. Dala som si ešte jedno kolečko a išla som sa prezuť. Jaaj. Sloboda. Obula som si topánky. Patrik sa ešte korčuľoval. Nechala som ho. Nech sa vybúri. Asi mu tá hodina ráno nestačila.

„Ideme?" opýtal sa ma, keď sme stáli pred zimákom.

„Áno," odpovedala som mu.

V tichu sme kráčali nočným Popradom. Všade bola tma a ticho. Trochu ma to desilo. Ale mám pri sebe dákeho chalana.

„Ty jeden k#kot." Zakričal niekto. Bol to dievčenský hlas.

Strhla som sa. Vyľakane som  pozrela Patrikovým smerom. Ten s tiež na mňa prekvapene pozrel.