Milujem Ťa, Ty trdlo

57 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Dni išli pomaly ďalej. Chorá som bola aj ďalší týždeň. Mamina musela isť so mnou ku doktorke, ktorá mi dala antibiotiká. Po týždni strávenom v posteli, som sa konečne cítila ako človek. Teplota zmizla, bolesť hrdla, brucha a hlavy takisto. Patrik ma chodil navštevovať. Jeho prítomnosť mi robila veľmi dobre. Mala som si s kým pokecať a hlavne som sa nenudila. Dnes bola sobota. Slniečko krásne svietilo a vonku bolo príjemne. Už mi bolo natoľko dobre, že ma mamina pustila von. Bodaj by nie. Veď už idem v pondelok do školy. To bude zas psychiatria.

Miška mi vravela, že Andrej nebol ani poriadne v škole. Mám kvôli nemu mierne výčitky. Možno som mu to mala povedať opatrnejšie, dať tomu trochu času. Alebo ja neviem čo. Viem, nemala som sa do toho púšťať. Miška mi dobre povedala, že sa do mňa zaľúbi. Ach, zas mala pravdu.

„Zas rozmýšľaš nad Andrejom?" Prerušil moje myšlienkové pochody Paťo, keď sme prechádzali po lúke.

„Uhm." Odpovedala som mu jednoslabične. Nechcela som to s ním zas riešiť. Andreja sme riešili už dosť krát. A je to moja vina.

„Bia, už som ti povedal, aby si sa na to vykašľala."

„Ale to sa nedá!" Zvýšila som hlas.

„Sakra, jasné, že sa to dá."

„A ako? Vysrala som sa na chalana, ktorý mi pomohol v najťažšej chvíli."

„Keby som tu bol ja, pomohol by som ti."

„To mi je jasné. Momentálne mi pomáhaš."

„Snažím sa ti to vynahradiť."

„A ako?"

„To si sa má vážne spýtala takúto hlúposť?"

„Áno, chcem to vedieť."

„Kto tu bol pre tebe, keď si kvôli Andrejovi plakala? Kto tu bol, keď si bola chorá? Keď si potrebovala odprevadiť domov? Bia, snažím sa ako blbec, chcem byť s tebou čo najviac času, a ty sa ma spýtať toto?"

„Áno, spýtam sa."

„S tebou je to ťažké, si strašne tvrdohlavá."

„Ako keby si ty nebol." Odsekla som mu nazlostene.

„V istých veciach som...Bia?"

„Prosím?"

„Je problém v tom, že ľúbiš Andreja?"

Prekvapene, aleže veľmi prekvapene som sa pozrela na Paťa. Ako sa ma môže spýtať takúto blbosť po tom, čo som mu povedala, že ho milujem? Toto nechápem.

Od prekvapenia som až zastala. Z očí sa mi začali drať slzy. Prečo zas? Rukami som si chytila tvár do dlaní, ktoré som mala v momente mokré od sĺz. Sadla som si do trávy. Slzy mi potokmi tiekli ďalej. Neriešila som to. Riešila som len to, že si myslí, že ho ľúbim. A pritom milujem jeho, iba jeho.

Na ramene som zacítila jemný dotyk. Veľmi dobre som vedela, komu patrí.

„Bia, prosím neplač." Zašepkal mi do vlasov.

„Ako nemám plakať, keď si myslí, že ľúbim Andreja?"

„Neľúbiš ho, však?"

„Nie. Ani som ho nikdy, a ani nebudem."

„Verím ti."

„Bodaj by si neveril."

„Ty potvora." Skonštatoval, a objal ma okolo pliec.