Milujem Ťa, Ty trdlo

54 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

„Prepáč." Zamrmlala som. Chcela som pokračovať, ale niečie ruky ma zastavili, čo ma donútilo zodvihnúť pohľad. Zvedavo som sa pozrela, do koho som nabúrala. Keď som zbadala tie zelené oči, prešiel ma mráz po chrbte! To nemôže byť pravda! Jeho zelené oči poznám všade...

„Patrik?" Neveriacky som sa opýtala.

„Bia! Ja neverím, že si to ty!" Nadšene vykríkol, ruky otočil okolo môjho pása a vtiahol ma do objatia.

Ruky som omotala okolo jeho krku a vdychovala vôňu, ktorá mi tak strašne chýbala.

Rukou mi nežne hladil chrbát a mňa oblialo to úžasné teplo. V bruchu som zacítila chvenie, a vedela som, že city ku nemu už nepopriem.

Toto objatie bolo iné ako Andrejove. Pri Andrejovi som sa necítila takto úžasne ako pri Patrikovi.

Cítila som tlkot jeho srdca, čo ma neskutočne upokojovalo. V objatí mi bolo príjemne teplo. Zabudla som na Andreja a vychutnávala si tento okamih.

„Prosím, niee." Zaprosila som, keď dal ruky preč.

„Najradšej by som ťa objímal už navždy."

Tieto slová ma zhriali pri srdiečku, tak že som ho objala tuhšie.

„Aj ja teba. Neskutočne mi to chýbalo."

„Aj mne. Nikomu som nedovolil, aby ma objímal."

„Čo tu vlastne robíš?" Opýtala som sa ho, keď som sa odtiahla.

„Poďme si niekam sadnúť."

Potiahla som ho za ruku do parku.

„No spusti." Vyzvala som ho, keď sme sedeli na hojdačke.

„Neviem, ako ti to mám povedať, tak aby som ťa nesklamal, a tak aby si mi nezdrhla..."

„Ak mi ideš povedať, že chceš inú babu, tak čau." Smutne som sa rozbehla preč. V kútiku duše som však dúfala, že sa za mnou rozbehne.

„Bia, čo blázniš?" Ťahal ma späť do parku.

Sadol si na hojdačku a mňa posadil na jeho kolená.

„Myslíš, že keby som chcel inú babu tak by som ti povedal, že by som ťa objímal najradšej navždy?"

„Asi nie."

„No vidíš ty hlupáčik."

„Tak čo tu potom robíš?"

Mierne som poskočila na Patrikových kolenách. To som však robiť nemala, pretože to hojdačka pod našou váhou nevydržala. Tenké lanká sa povolili a my sme spadli na zem.

„Zrejme tá hojdačka nebola určená na takú veľkú váhu."

„Tvoja vina. Neviem, kto si ma posadil na kolená."

„Ty krpatá potvora."

„Aká som ti ja krpatá potvora!" Naštvane som vyskočila na nohy.

„Normálna. Si menšia ako ja."

„No nehovor." Odsekla som mu ironicky.

„Ideme sa porozprávať?"

„Hej, ale radšej si sadnime na lavičku."

Prešli sme cez prak a sadli si na najbližšiu lavičku.

„Tak my sme sa sem presťahovali."

Táto správa bola pre mňa ako jasný blesk z neba. Mierne som sa zakymácala a spadla z lavičky.