Milujem Ťa, Ty trdlo

EPILÓG

Prajem príjemné čítanie ♥

Venované: Michaela1121 emma_485 osemstosedem NataLaila VeronDemovicova sabina_LOVE Lenka3012 Miriam711 _happyfeet_ a všetkým, ktorý si môj príbeh prečítali, podporili ma hlasom alebo komentárom, patrí Vám jedno veľké ĎAKUJEM. Dlhšie kecy si nechám na poďakovanie. A samozrejme ďakujem aj 11,7K a #15 miest v TeenFiction. Veeľmi si to vážim ♥

O šesť mesiacov neskôr

„Bia! Niekto klope!" Kričala na mňa mamina, ktorá sa vykrúcala v kuchyni okolo plechov. Čas Vianoc sa blíži a mamina pečie ako o dušu. V špajzy máme minimálne desať druhov koláčov a jej je stále málo. Môžeme ich aj susedovcom porozdávať.

„Už idem." Pohľad som premiestnila na Aďku, ktorá ležala na gauči a kopala nôžkami. Snažila sa prevrátiť na brucho, ale veľmi jej to nešlo, keďže tam bola deka. To, že sa jej to nepáčilo dávala najavo tým, že škriekala.

Vzala som ju na ruky, za čo sa na mňa vďačne usmiala. Keď som otvorila vchodové dvere a zbadala tam stáť Paťa, pery sa mi roztiahli do obrovského úsmevu. Síce sme sa videli naposledy včera večer, aj tak mi chýbal.

„Ahojte krásky." Pozdravil nás. Aďka začala radostne pišťať.

„Ahoj snehuliak. Nezamrzol si?" Opýtala som sa s úškrnom.

„No ďakujem. Ja sa sem trepem kvôli tebe a dožijem sa len takéhoto privítania?"

„Prepáč, len sa povyzliekaj. Keď si takýto nababušený nie je to dobre."

Aby nezačal používať ústa inak ako som očakávala, odišla som radšej do kuchyne. Jeho bozky by ma tam položili. A mala som na rukách Andrejku. Nemohla som si to teraz dovoliť. A hlavne nie v chodbe.

„Mami? Kedy pôjde spať?"

„Počkaj minútku. Dopečie sa koláč a si voľná."

„Ja som voľná stále. Idem ti ju pripraviť. Keď sa bude pýtať kde som, tak ho pošli do mojej izby."

„Dobre. Pošlem, neboj sa."

Veselo som vybehla hore po schodoch do spálne. Aďku som položila na posteľ a prebalila. Trochu som sa s ňou ešte pomojkala. Musím si s ňou užiť každú chvíľku naplno, už len s toho dôvodu, že nám Aďka rastie ako z vody. Veď pred chvíľkou to bolo bábätko v perinke, ktoré len spinkalo. Dnes ju z nej polročné bábo, ktoré sa prevracia a začína pomaly loziť. Za chvíľku z nej bude veľká dáma, ktorá pôjde do školy, všetko letí neuveriteľnou rýchlosťou.

„Utekaj za ním. Poslala som ho do izby. Ďakujem, že si ju postrážila."

„Mami nemusíš ďakovať. Je to pre mňa samozrejmosť. To by som ti mala ja ďakovať, že mi večne toleruješ nočné návštevy a vychádzky."

Tak to by som mala ďakovať na kolenách. Mamine nikdy nevadí keď je tu Paťo. Ani keď tu prespí. Naši ho začali pravdepodobne brať ako súčasť rodiny.

Nevadí jej ani keď idem ja ku nemu na noc. Tam som vždy vítaná a teta Lenka ma čaká s otvorenou náručou. Ako keby bola moja druhá mamka.

„Bia, si mladá a zaľúbená. Prečo by som ti mala zabraňovať v láske?"

„Neviem. Iná mama by to netolerovala."

„Aj ja som bola taká. A s Paťovými rodičmi vychádzame veľmi dobre. Tak sa nesťažuj a utekaj za ním." Odpovedala mi s úsmevom.

Bola pravda, že s Liptákovcami vychádzala veľmi dobre. Ja som tam mala Paťa a Rišo získal za kamaráta Tomáša. No a Maťa? Tá pozabávala Aďku. Našla si tu aj kamarátky, čo je celkom dobré, keďže ich v Poprade nemala.

Potichu som zatvorila dvere do spálne a prebehla do svojej izby. V nej sa mi naskytol pohľad na Paťa stojaceho pri stene s fotkami. Nachádzali sa tam rôzne fotky. Fotky s Aďkou, Miškou, Rišom, triedne fotky, rodinné fotky a hlavne fotky s ním. Akurát sa pozeral na tú fotku, kde sme boli spoločne v nemocnici. Ja som držala na rukách Aďku a on ma objímal. Bolo to len pár hodín, čo sme sa dali dokopy. Pripadá mi, ako keby to bolo včera a nie pred polrokom.

Presne, dnes je to už polrok. Strašne rýchlo to s ním letí. Každý deň s Paťom mi pripadá ako pár hodín. Naše prvé spoločne prázdniny ubehli ako voda. Ani sme sa nestihli spamätať, a už bol piaty september. Na ten prvý deň spomíname obaja so smiechom. Paťo sa stratil, a ja som vystúpila o zástavku skôr, takže som meškala.

Pomaly sa pootočia a pri pohľade na mňa sa usmial. Musela som vyzerať strašne. Vlasy som mala strapaté od toho, že ma Aďa za ne večne ťahala. Tričko som mala mokré od jej slín. No a gate? Boli to tepláky, ktoré zdobili farebné záplaty.

„Ahoj kráska." Zašepkal ešte raz. To bol opravný pokus toho, čo sa udialo pri vchodových dverách.

„Ahoj."

Objal ma okolo pásu. Pri kontakte jeho rúk s mojím telom mi naskočila husia koža. Už som to nevydržala. Vrhla som sa na jeho pery a začala ho vášnivo bozkávať. Keď sa spamätal pritiahol ma bližšie.

„Tak pre toto si mi tak rýchlo odišla z tej chodby." Odpovedal s lišiackym úškrnom.

„Presne toto som chcela spraviť aj tam. Ale mal si na sebe vetrovku. A ja na rukách Aďku."

„Aďku si mala položiť na zem."

„Nemohla. V chodbe je špinavá zem."

„To je pravda. Mala si ju držať na rukách a tak mi dať pusu." Povedal sadajúc na posteľ. Oprel sa o radiátor, takže som si sadla pred neho. Ruky mi položil na krk, ktorý mi začal masírovať.

„Tak čo, aký si mala dnes deň?" Prehodil po chvíľke.

„Celkom na prd."

„Vidno to. Máš celý krk stuhnutý." Nechápem, ako to vie. Mal ísť za maséra, a nie za grafika. Aj tak som mu polovicu vecí do školy robila ja. Hm, takú frajerku by bral každý.

„Tak keď som sa zle vyspala. Odišiel mi živý vankúš. Ešte ku tom som aj zaspala a vytiahla ma zo sloviny a matiky odpovedať. A ráno ani poobede si nešiel so mnou."

„Zaručujem ti, že do rána sa vyspíš už dobre. A vieš, prečo som s tebou ráno ani poobede nešiel."

„Veď viem. Ako to dopadlo?"

„Poslal ma na magnetickú a podľa toho sa uvidí."

„Bude to v poriadku. Neboj sa. Len treba veriť."

„No ja sa bojím len toho najhoršieho."

„A práve to nemôžeš."

Prstom mi prešiel po chrbtici, na čo som sa vystrela, pretože to šteklilo. Ruky mi omotal okolo pásu a bradu položil na plece.

„A vieš čo? Nebudem myslieť pesimisticky. To sa ani nedá, keď sedí predo mnou toto krásne stvorenie." Zašepkal mi do ucha.

„Paťoo."

„Čo je? Veď vravím pravdu."

„Milujem ťa ty trdlo."