Milujem Ťa, Ty trdlo

35 ♡

Prečítajte si prosím Vás slová autora na konci kapitoly.

Prajem príjemné čítanie 😃

Upozornenie: V časti  sa môžu vyskytovať nadávky.

„Bia! Vstávaj! Je dvanásť hodín. Za polhodinu máš čakať tetu Lenku pred ich domom!” Začal ma niekto budiť.

Bolo mi jedno, kto to vraví. Bez záujmu som sa otočila na druhú stranu a pokračovala v bezsratostnom spánku.

„Biankaaa! O pätnásť minút ideš do nemocnice. Vstávaj!” Kričal znova niekto.

Prevalila som sa na druhý bok a zavrela oči. V tom mi to však došlo. Pätnásť minút.

Rýchlosťou blesku som vyskičila s postele. Pätnásť minút. Čo skôr? Sprcha. Vzala som si veci, a putovala do sprchy.

Iba narýchlo som sa opláchla. Umyla som si hlavne tvár, aby som nevyzerala veľmi rozospato. Ale studená voda pomáha celkom dobre. Teda aspoň u mňa.

Obliekla som si rifle a nejaké tričko. Vlasy som zopla do vrkoča.

„Dobré ránko Šípková Ruženka. Teda skôr obed.” Pozdravila na babka.

„Aj tebe.” Odpovedala som jej rozospato.

Ani som jej nestihla dopoveadať a už predomňa kládla plný tanier polievky.

S chuťou som sa pustila do polievky. Bola fakt chutná. Dobre dochutená. Mňamky. Babky vedia za tie roky všetko dobre dochutiť.

„Ďakujeem. Bolo to výborné.” Poďakovala som, keď som všetko dojedla.

Pokojne som si išla umyť zuby. Mala som ešte desať minút. Nie, nestihla som sa naobedovať a osprchovať sa päť minút. Keď ma prišiel Rišo zobudiť bolo 11: 50.

„Čaute!” Zakričala som na babku a Riša.

Nikto mi neodpovedal, tak som odišla.

Otvorila som dvere a ovanul na chladný vánok. Ono sa to nezdá. U nás je síce teplo ale v Poprade, pod Tatrami je chladnejšie. A o dosť.

Pomaly som vykročila po ceste. Veď ku Liptákovcom to nie je ďaleko. Iba pár metrov. To nejak prežijem. Nezamrznem.

„Ty p#ča. Zas si tu? Ideš sa j#bať s Patrikom? Nepovedala som ti minule dosť jasne, že ho máš nechať na pokoji?” Ozval sa niečí krik. Ten hlas som veľmi dobre poznala. Bola to Nina.

„Keby si vedela niečo o Patrikovi, tak nepovieš, že idem s ním j#bať.” Ozvala som sa celkom pokojným hlasom.

„Tak s Tomášom? Si obyčajná štetka!”

„Ja? Sa pozri na seba. Neviem, kto sa oblieka, správa a vyzerá ako štetka. Radšej pomlč!” Kričala som už celkom naštvane.

„No neviem kto dá každému chalanovi.”

„Asi ty. Keď to tu už rozprávaš!”

„Ja? Hej?”

„Vidíš tu ešte niekoho?”

„Áno. Neviem ako ty. Čo si nám už aj oslepla?” Povedala Nina.

Poobzerala som sa okolo seba. Nina mala pravdu. Bol tam ešte niekto. Stá tam asi Ninin brat. Ten svalnáč, čo zbil vtedy Patrika.

Nevravím, že Patrik nemá svaly. Veď je hokejista. Ale tento bol dvatrát taký ako on.

„Aha. Štetka nám prišla.” Ozval sa priteplený hlas, ktorý patril Nininmu bratovi.