Milujem Ťa, Ty trdlo

20 ♡

Príjemné čítanie 😃

„Bia! Prišiel Oliver!” zakričala na mňa babka.
„Idem,” povedala som. Vzala som si batoh. V chodbe ma už čakal vysmiaty Oliver.
„Ahoj,” pozdravil ma.
„Ahoj.”
Rýchlo som si obliekla a obula.
„Ahoj babka,” pozdravili sme spoločne.
„Dávajte si pozor,” povedala ustarostene babka.
„Neboj, dáme,” ubezpečil ju Oliver. Na hlavu som si dala čapicu. Naša cesta sa mohla začať.
„Prečo ste nešli do školy?” spýtala som sa Olivera po chvíli cesty.
„Lebo mám montujú interkaktívku.” (Sorry lepší dôvod ma nenapadol 😂)
„Aha.”
„Čo si taká zamyslená?”
„Kto? Čo? Ja?”
„Vidíš tu ešte niekoho?”
„Iba teba.”
„No tak?”
„Ani neviem. Rozmýšľala som aké to bude potom,” to bola pravda.
„Neboj. My vás prídeme pozrieť.”
„To viem. Lenže teraz sa mi zmenil život.”
„A ako?”
„Spoznala som nových ľudí. Teba, dvojičky, Patrika, Tomáša, Maťu. Konečne som po rokoch videla babku.”
„Pozri Bia. Cez leto ťa tu chcem vidieť.” povedal Oliver. Po pár minútach cesty, sme dorazili pred budovu aquacity.  Kúpili sme si vstupenky a naše dobrodružstvo sa mohlo začať. Keď sme sa povyzlieki išli sme do sprchy.
„Pripravená?” opýtal sa Oliver, keď sme vyšla so sprchy.
„Jasné..” odpovedala som mu.
„Ideme!!” vykríkol a skočil do prvého bazéna a ja za ním.
Bláznili sme sa ako malé deti. Plávali a potápali sme sa. Po hodine šantenia sme usúdili, že máme dosť.

„Ideme do sauny?” spýtal sa ma Oliver po chvíľke rozmýšľania.
„Uhm,” jednoducho som mu odpovedala a nasledovala ho. Pred saunou sme absolvovali ľadovú sprchu.

„Zajtra ideš so mnou do školy?” prerušil trápne ticho Oliver.
„Ak si to vybavil, rada.”
„Takže áno.”
„Je vás veľa v triede?”
„17. Vás?”
„10.”
„Tak to je super.”
„To mi ver. Už keď jeden chýba tak to je veľa.”
„U nás keď chýba jeden tak sa to s radosťou stratí. Inak zajtra máme iba 5 hodín.”
„Tak to je v pohode. Aké máte?”
„Matiku, chémiu, občiansku a dve slovenčiny.”
„Tak to je v pohode. Aspoň si zopakujem.”
„Len tak medzi nami. Ideš ku nám na obed. Poďakuje sa Maťke. A áno babaka o tom vie. A potom sa môžeme spolu učiť ak chceš.”

Chvíľku som rozmýšľala nad tou ponukou. Bol to celkom dobrý nápad.  Opakovanie je matka múdrosti. A aspoň sa stretnem s dvojičkami.

„Rada.”
„Tak to som rád. Uvidíme kto toho viac vie. Vyzývam ťa na súboj.” povedal so smiechom Oliver.

Ešte sme pár minút pobudli s saune. Keď sme načerpali nové sily išli sme ešte na rôzne tobogány. Keď sa nám blížil koniec času pobrali sme sa do spŕch. Rýchlo som sa osprchovala a zmyla si hlavu. Vzala aom si veci a išla som sa prezliecť. Jeden detail som nedomyslela. Neviem ako dlho mi budú schnúť vlasy. Rýchlo som si obsadila prvý fén. Vlasy som si fénovala pár minút a oni boli stále mokré.
„Oliver!” zakričala som sa neho, keď som bola už v koncoch.
„Prosím?”
„Mám menší problém.”
„Aký?” opýtal sa vyľakane.
„No, že mám eše stále mokré vlasy.”
„Hybaj ideme. Mamina nás čaká. Odvezie nás domov.”
Prestala som si sušiť vlasy. Rýchlo som si išla pobaliť veci. Fú všetko sme to stihli.

🔵🔵🔵

„Ďakujem, už si neprosím. Bolo to výborné,” poďakovala som, keď do mňa natlačula krstná štvrtú buchtu na pare. Už si pripadám ako buchta. Plný tanier brokolicovej polievky, a potom ešte štyri buchty. Ani neviem, kde sa to do mňa vopchalo.

„Bia poď so mnou,” potiahla ma za rukáv Maťka.
Nasledovala som ju do jej izby. Vstúpila som do neveľkej fialovej izby. Musím uznať, že tam mala poriadok.
„Ideš sa so mnou hrať?”
„Jasné.” povedala som. Sadla som si na chlpatý koberec. Maťka doniesla Človeče nehnevaj sa. Čo v tejto domácnosti sú posadnutý touto hrou? Keď som tu bola minule hrala som to asi hodinu s Oliverim a Patrikom. A teraz to doniesla Maťka. Nič proti. No zahrám sa. Maťka rozložila plán a poukladala figúrky. Sebe dala zelené a mne modré.
„Bia! Ja už s tebou nehrám!” vykrílka Maťka, keď už po šiestykrát prehrala. Už len ja za to môžem.
„No tak prepáč. Idem za Oliverom,” oznámila som jej. Vyšla som s jej izby a priamou čiarou som si to vzala ku Oliverovi. Sedel na posteli a niečo čítal. Prišla som ku nemu a ponad plece som sa pozrela čo robí. Mal tam rozloženú slovečinu. Zrejme si niečo opakoval.
„Učíš sa?” spýtala som sa ho.
„Nie. Opakovanie. Ešte by si sa na to so mnou pozrela?”
„Jasné. Ak mi vysvetlíš rovnice.”
„Poďme na to.”
,,On je podmet, pretože sa na to spytujeme kto? Čo? Spí je prísudok spýtame sa na to....” a tak som mu to vysvetľovala znova celé od základov. Pribudli k tomu ešte sklady. Zrejme to pochopil.
„Chápem.”
„Dobre. Tak mi teraz urči vetné členy a sklady vo vete: Záhradníci vysadili veľa ruží na lúke.”
„Hotovo,” podal mi zapísaný papier. Pozorne som sa na to pozrela.
„Máš to dobre,” skonštatovala som nadšene.
„Teraz tie rovnice. Takže najskôr zruším zátvorky. Vieš, že...” pustil sa Oliver do vysvetľovania. Tal dobre ako on mi to nevysvetlila ani tá stará matikárka Buchtová. Konečne ta chápem.