Milujem Ťa, Ty trdlo

45 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Počkala som kým sa to všetko zobrazí a začala som hľadať svoje číslo. Zoznam som prešla asi desaťkrát hore a dole. Nikde som však nevidela moje číslo. Všetko sa mihalo mne neznámymi číslami. Keď som zoznam prechádzala jedenásty krát, začali mi po lícach stekať slzy. No neboli to slzy šťastia, ale slzy smútku a beznádeje. Znamenalo to iba jedno. Neprijali ma. Ani na jeden odbor.

Som totálne sprostá. Všetko som pokazila. Teraz môžem ísť jedine na trojročku. Prečo som nešla radšej na tú pedagogickú? Veď talentovky nie sú až také ťažké. Pokašľala som  to na plnej čiare.

„Bia netráp sa. Napíšeme odvolanie." Prehovorila mamina po nekonečných minútach ticha.

„A myslíš, že ma vezmú? Veď som totálne sprostá."

„Nikto nepovedal, že si sprostá. Monitor si napísala výborne. Aj priemer si mala celkom dobrý. A tie skúšky - no, možno si prvá pod čiarou a zajtra ráno mi budú volať, že ťa prijali. Buď na jeden odbor, alebo na druhý."

„Mami bolo tam asi milión detí, lepších ako ja. Mám nulovú šancu."

„Pozri Bia, koná sa aj druhé koko prijímačiek. Niekde bude určite ešte voľné miesto. Niekde ťa zoberú."

„Vybrala som si zle. Prečo som nešla na konzervatóruim študovať spev, to čo ma baví? "

„Ja neviem. O tom sme sa ani nerozprávali."

„Bože, ja som sprostá. Mohla som ísť radšej na konzervatórium. Ja som si miesto toho vybrala grafiku, ku ktorej ma neťahá skoro nič." Odpovedala som úplne zúfalo.

Hlavu som položila do dlaní a začala plakať. Mamina sa ma ani nesnažila upokojovať a rovno odišla. Vedela som, že na to pomôže iba jedna vec - telefonát s Patrikom. Veď povedal, že sa mu mám ozvať.

Všetky slzy som utrela z tváre a vytočila Paťove číslo.

„Ahoj Bia." Ozvalo sa veselo z telefónu

„A-ahoj." Odpovedala som mu smutne.

„Bia ty si plakala?"

Dokáže mi niekto vysvetliť, ako dokáže chlapec, ktorý je odo mňa vzdialený vyše 100 kilometrov vycítiť, že som plakala?

„Noo..."

„Čo sa stalo?"

„Nevzali ma."

„Bože. Netráp sa. Veď to bolo iba dočasné poradie. Neboj. Poposúva sa to, a ty sa tam dostaneš. Určite si napísala prijímačky na jednotku. Neboj sa, že bude pršať každý deň, iba každý druhý. A už žiadne slzy, jasné?"

„Uhm...a ty sa ako dopadol?"

„Tak vzali ma!"

„Gratulujem."

„Bia nebuď naozaj smutná. Všetko dobre dopadne."

„Spolieham sa na teba."

„Posielam ti virtuálne objatie."

„Prijímam ho. Mám ťa rada."

Povedala som to, a rýchlo som zložila. Potrebovala som ho hlavne počuť. Trochu ma to ukľudnilo. Ale nie nadlho.

Celý večer prebehol v depresívnom duchu. Snažila som sa na to nemyslieť. Chvíľku som čítala knihu, pozerala seriál, počúvala pesničky a driemala. Mamina ma bola volať na prechádzku no odmietla som. Dokonca tu bol aj Rišo, ktorého som tiež poslala kade-ľahšie.