Milujem Ťa, Ty trdlo

9 ♡

Príjemné čítanie :)

Neostávalo mi nič iné iba zastať a počkať na Patrika. Nezapamätala som si cestu a netúžila som opäť blúdiť ulicami Popradu. Viem tak jedine, že babka býva vo štvrti kde sú rodinné domy.

„Vyzerá, že máme spoločnú cestu. Teda aspoň po most." Vyrušil ma z dumania Patrik.

„Uhm."

„Si tu na prázdniny?"

„Nie."

„Prisťahovala si sa:"

„Nie."

„Tak prečo si tu?"

„Lebo mám astmu a musím na dva týždne zmeniť prostredie."

„Nevedel som, prepáč." Povedal Patrik a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

Chvíľku sme kráčali bez slova. Poobzerala som sa dookola a vtedy som uvidela ten krásny obraz Tatier. Bolo to úplne krásne. Vysoké zasnežené kopce. A za nimi vykúkalo slniečko. Úplne úžasný pohľad. Bývať niekde tu v malom domčeku na okraji lesíka musí byť úžasné.

„Máš súrodencov?"

Och bože. Ten chalan je neskutočne zvedavý. Asi na z neho porazí. Mať ho doma tak je asi mŕtvy.

„Mám staršieho brata. A čo ty?"

„Ja mám mladšiu sestru a staršieho brata."

„Tak to máte doma veselo."

„No to máme."

Ani som sa nenazdala a stála som na začiatku ulice kde býva babka.

„Tak ja už potrafím. Ahoj. A Ešte raz ďakujem." Povedala som a išla som preč.

„Bia! Nemaj naponáhlo. Na tej ulici bývam aj ja!" Začula som za sebou Patrika.

Kurnik šopa. To bývame na takej istej ulici? Asi ma porazí. Niežeby som nebola rada, že tu niekoho poznám. Chcela som spoznať nejakú babu. A nie otravného chalana.

„Ako dlho tu ešte budeš?"

„Prišla som včera. Od včera dva týždne." Odpovedala som tomu zvedavcovi.

„Dúfam, že sa ešte stretneme. Čau Bia." Povedal Patrika a odišiel.

Chvíľku som sa za ním pozerala. Chcela som vedieť, v ktorom dome býva. Prešiel okolo domu mojich krstných. Pomaly som sa pobrala do dvora. Hodila som posledný pohľad na Patrika. A v tom som si všimla, že vošiel do domu vedľa krstných. Panebože. To býva hneď vedľa. Ak ho budem mať na očiach každý deň asi ma porazí. V tom som si uvedomila, že som sa mu zabudla odzdraviť. Nevadí. Chvíľku som ešte stála na dvore. Začala by byť zima. Idem zvestovať starkej čo sa mi stalo.

„Babka! Už som doma!" Zakričala som na babku.

„Konečne. Už som sa o teba bála." Typická babka.

Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali 11:05. To som hodinu išla do obchodu a z obchodu? HODINU?

„Bia? Vnímaš ma čo ti vravím?"

„Prosím? Čo si sa spytovala?"

„Spytovala som sa, či si sa nestratila."

„Noo", začala som neisto, „vyšla som na koniec ulice a zabudla som cestu."

Radšej som sa priznala. Načo budem babke toto tajiť? Veď ma hádam ešte pošle do obchodu a naučím sa cestu.

„A ako si potrafila?"