Milujem Ťa, Ty trdlo

14 ♡

Príjemné čítanie. ☺

(V minulej časti)
Ja: Môžem otázočku?
Rišo: Jasné.
Ja: Nechcem do teba niako rýpať ale mamina mi hovorila, že si nejaký divný. Kto alebo čo je v tom?
Rišo: Máš právo to vedieť.
Ja: Tak?
Rišo: Je v tom...

🔵🔵🔵
Rišo: Je v tom baba.
Ja: Baba?
Rišo: Áno.
Ja: No hovor.
Rišo: Mám novú spolužiaču Tamaru. Ona vyzerá v pohode. Nemá ma rada.
Ja: Akože prečo by ťa nemala mať rada? Veď teba žerie každá baba.

To bola pravda. Na Riša leteli baby ako osy na med.

Rišo: Lebo ja som natoľko šikovný, že som ju na obede musel obliať polievkou.
Ja: Ty si ale šikuľka. No netráp sa prosím. To bude v pohode. Ona ťa začne mať rada.
Rišo: No dobre. Ahoj sestrička.
Ja: Čau braček.
A zložila som. Rišo sa nám zamiloval? Veď nech je šťastný.

Ide mať pomaly 17 ešte nemal babu. Keď som sa ho opýtala pečo povedal, že ešte nestretol tú pravú.

„Bia. Poď mi prosím namlieť orechy!" zakričala na mňa babka z kuchyni. Neochotne som vstala a zišla dole. Keď som namlela som potrebné množstvo orechov pobrala som sa späť do izby.
Vôbec som nevedela, čo mám robiť. Čítať? Alebo sa niečo učiť? Fakt neviem. Nakoniec som sa rozhodla, že si pustím nejaký film na notebooku. Zazneli prvé titulky Papierových miest. Knihu som čítala, takže viem čo sa stane.
Keď som otvorila oči uvidela som záverečné titulky. Dokelu. To som prespala väčšinu filmu. Pozrela som sa na hodiny. Bolo 15:54. Čo idem robiť? Do večera ešte času dosť. Ha. Zrazu ma niečo napadlo. Nie nejdem sa prejsť. Idem ku krstným. Zišla som dole kde som sa poobliekala a poobúvala.

„Babka idem ku krstným." zakričala som na babku.
Vyšla som von. Bola zima. Pomaly som kráčala po ulici. Ešte, že krstná býva hneď vedľa. Keď som vošla do ich dvora zazvonila som. Zvonenie zvončeka sa rozozvučalo po celom dome. Čakala som asi pol minúty. Keď sa dvere otvorili stála v nich krstná.
„Ahoj Bia, " povedala mi.
„Ahoj. Mohla by som ísť za Oliverom?" spýtala som sa.
„Jasné. Je v izbe. Vyjdeš po schodoch a druhé dvere v ľavo." povedala krstná a vrátila sa ku svojej robote. Vyšla som po schodoch a následne som vošla do Oliverovej izby. Ten sedel za stolom a niečo robil. Potichu som ku nemu zozadu prišla a zakryla mu rukami oči. Od strachu zvískol.
„Patrik?" opýtal sa neisto. Ešte stále som mu držala zakryté oči.
„ Pusti ma ty dilino." Rozzúril sa. Pustila som mu oči. Keď sa na mňa pozrel, hodil namňa udivený pohľad.
„Milé od teba, že si nepoznáš sesternicu." Povedala som urazene.
„Sorry, teba som tu nečakal."
„Tak pá," povedala som mu. Otočila som sa a vydala som sa na odchod.
„Bia nechoď. Pomôžeš mi?" zakričal na mňa zúfalo. Otočila som sa a namierila som si to naspäť.
„No davaj,"
„Neviem slovák."
„Ukáž." zahľadela som mu do zošita. Určovanie vetných členov a skladov. To máme už zmáknuté. Pustila som sa do vysvetľovania. Zapísala som mu asi tri papiere. Ale výsledok bol taký, že to pochopil. S úsmevom odložil zošit.
„Dík Bia." povedal a objal ma. Vyrušilo nás otváranie dverí. (Nebojte sa nejdem to ukončiť)
V nich stál Patrik. Pozeral sa na nás ako na zjavenie. Pochopiteľne hneď ako otvoril dvere sme sa doobímali.
„Čau Paťo!" povedala som, aby sa prerušilo trápne ticho.
„Ahojte..Bia ty si kedy prišla z nemocnice, že si už tu?" ďalší človek, ktorý ma tu nechce. Pobrala som sa na odchod.
„Bia, nikam nechoď."
Chlapi. Pomyslela som si. Vrátila som sa späť.
„Ideme si niečo zahrať?" spýtal sa Oliver. Po chvíľke sa vrátil s červenou krabicou v ruke. Človeče nehnevaj sa.
Rozložili sme plán. Rýchlo som si vybrala modré figúrky. Poukladala som ich všetky do domčeka. Chalani sa hádali o figúrky. Nakonoec sa dohodli ako normálny ľudia. Hrali sme sa asi dve hodiny. Rehotali sme sa ako malé deti. Keď sme dohrali poslednú hru, krstná nám povedala, že máme byť tichšie lebo dvojičky išli spať. To musí byť už koľko hodín? 21:35. Musím ísť.
„Chalani bolo mi s vami super. Vzhľadom nato, že už je pol desiatej idem domov." povedala som a pobrala som sa do chodby obuť. Poobliekala a poobúvala som sa.
„Čaute." zakričala som a chalanov a vyšla som z domu. Kráčala som pomaly ku babke. „Ahojte..Bia ty si kedy prišla z nemocnice, že si už tu?" ďalší človek, ktorý ma tu nechce. Pobrala som sa na odchod.
„Bia, nikam nechoď."
Chlapi. Pomyslela som si. Vrátila som sa späť.
„Ideme si niečo zahrať?" spýtal sa Oliver. Po chvíľke sa vrátil s červenou krabicou v ruke. Človeče nehnevaj sa.
⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇

Ahojte všetci. Máme tu ďalšiu časť. Nič moc to neni, a ešte k tomu aj krátka. Toto malo vyjsť už včera. Chcela by som sa vám poďakovať za 580 reads a + 40 votes. Neskutočne na to teší. A ďakujem, že sa vďaka Vám nachádza tento príbej na #125 priečke v Romance. Neskutočne Vám ĎAKUJEM. Prosím Vás napíšte mi do komentu: áno alebo nie. V ďalšej časti Vám to vysvetlím. Túto časť venujem všetkým čitateľom. Ak by chcel niekto venovanie, nech napíše do komentu.

Ospravedlňujem sa za chyby a preklepy.
Ďakujem Miška, Tami a Veron.
Mám Vás rada. ❤

Suzan