Milujem Ťa, Ty trdlo

50 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Prekvapene sme sa s Terkou na seba pozreli a nacapili uši na dvere. Hádka Jana a Nora vyzerá celkom zaujímavo.

„Noro skús dať tomu trochu času."

„Prekrista! Ty sa ju pokúšaš pobozkať už od januára, či februára. Ty si na ňu tlačil, nie ja."

„A ty nie?"

„Nie, pokúšal som sa ju pobozkať dvakrát včera. A druhýkrát mi dala facku. Nechápeš, že nechce ani mňa a ani teba. Stávka sa ruší."

„Ale ja nechcem!"

„Si horší ako malé decko. Bia ťa chcela dva roky. DVA ROKY! Správal si sa ku nej ako najväčší kretén. Prestala o teba javiť záujem a ty si ho zas začal javiť."

„A ty ju nechceš. Ja budem bojovať dovtedy, dokiaľ nebude moja!"

„Tvoja nebude nikdy. Pochop, že miluje Patrika a nie teba. Tak isto nebude ani moja. Ani moja, ani tvoja. Bude proste Patrikova."

„Čo sa tu deje?" Opýtal sa šepotom Maťo, ktorý nás videl nelepené na dverách. Tesne za ním prišiel aj Andrej.

„Ale nebude." Zakričal Jano.

„Bia mala by si zakročiť. Vyzerá, že Jano je tebou posadnutý." Zašepkal mi Andrej.

„Krista! Začínam si myslieť, že si psychicky narušený. Najprv sa k nej správaš ako korunovaný k#kot, zaľúbiš sa do nej, a nakoniec ju začneš otravovať tými sprostými listami."

Ako to Noro dopovedal, neváhal som ani sekundu. Prudko som sa odtrhla od dverí, stlačila kľučku a nabehla do izby. Dvere som nechala otvorené, aby sem mohla prísť Terka, keby sa niečo stalo.

„Konečne sa rozlúštila záhada s listami. Chvalabohu." Prerušila som ich hádku celkom pokojne. Obaja sa na mňa pozreli ako na prízrak prírody, a nie ako na svoju spolužiačku.

Noro otvoril ústa, že ide niečo povedať, ale prerušila som ho: „Akože chlapci, myslela som si, že máte viac rozumu a nesprávate sa ako korunovaný blbci. Zjavne som sa mýlila. A hlavne v tebe Noro. Považovala som ťa za človeka, ktorému môžem povedať všetko. Brala som ťa skoro ako brata. A ty Jano, myslela som, že máš tiež viac rozumu. Nikdy by ma nenapadlo, že vy, sa stavíte, kto mi dá skorej pusu. Zjavne som sa sklamala. Neviem koho to bol nápad, ale nechcem mať už nič spoločné s vami, spytujte si svedomie sami. Je mi ľúto, že sa musíme rozhádať, ale toto vám tak ľahko neprepáčim." Posledné slová som zašepkala.

„Bia, to nemôžeš."

„Prečo by som nemohla? Čo ste si navarili, to si musíte aj zjesť." Naštvane som vbehla von z izby. Plnou silou som zabuchla dvere, ktorými chceli za mnou obaja vyjsť.

Na chodbe postávali spolužiaci a pozerali sa na mňa. Moje líca nabrali odtieň červenej farby a oči ma začali štípať od sĺz. Rukou som si zotrela slzy a vybehla som von. Terka sa za mnou rozbehla, ale zakričala som, aby za mnou nikto nechodil.

Rozbehla som sa po štrkovej cestičke, ktorá viedla do lesa. Areál hotela sa mi pomaly vzďaľoval, ale vykašľala som sa na to. Bežala som ďalej, ale už po lesnej ceste. Po chvíľke som došla na lúku, na ktorú som si sadla. Slzy mi začali voľne stekať po lícach. Tu ma nikto nevidí. Môžem plakať koľko chcem.

„Bia, neplač," začula som šepot, po hodne dlhej chvíli strávenej na lúke.

Pomaly som zodvihla hlavu, aby som sa mohla pozrieť na dotyčného. Keď som ho zbadala, zostala som milo prekvapená.