Milujem Ťa, Ty trdlo

22 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Dni pomaly plynuli ďalej. Od tej hádky som sa s Patrikom nestertla. Pravde podobne sa mi vyhýba. Ja jemu nie. Bola som aj u Olivera, no neprišiel. Netuším, či sa mu ozval. Povedala som o tom aj Oliverovi. Ten  však iba nešťastne pokrútil hlavou.

Chodila som aj von, ale nevidela som ho. Babka ma poslala na nákup, nestertla som ho. Normálne mi začal chýbať. Áno mám ho rada. Priznávam. Trochu som sa bála našeho stretnutia. To asi aj on. Nechápem prečo, sa mi vyhýbal. Hanbil sa? Ani ja neviem, ako by som zareagovala. Život však musí ísť ďalej. Viem, že ma miluje. Musím to ísť uviesť na pravú mieru. Vysvetliť mu to všetko. Od Adama po Evu. Urobím to dnes. Cítim, že je správny čas. Je mi jedno, že ma asi nechce vidieť.

Chcem sa s ním slušne porozprávať. Ako dvaja normálny ľudia. Bez hádok a kričania. Už sú skoro tri hodiny. To by mal byť doma. Vstala som z postele. Zo skrine som vylovila ružovú mikinu.

„Babka? Potrebujem si niečo vybaviť s Patrikom. Keby niečo, som tam," odrapkala som rýchlo.

Obliekla som si vetrovku, a už ma nebolo. Pred domom Liptákovcov som zaváhala. Po dlhom váhaní som to urobila. Stlačila som zvonček. Zvonček sa rozozvučal po celom dome. Nikto však nechodil. Ešte chvíľku. Vravela som si v duchu. Už som to chcela vzdať.

„Bibka darmo tam čakáš. Nikto nie je doma," začula som za sebou známy hlas. Skoro som zinfarktovala.

Otočila som sa. Patrik. Hmm. Teraz som mu dobrá.

„Akurát hľadám teba," povedala som mu nahnevane.

„Tak poď," povedal a odomkol dvere.

Vošla som ho do chodby. Tam som sa vyzula a nasledovala Patrika do jeho izby. Vošla sme do neveľkej na modro vymaľovanej izby. Patrik mi naznačil, aby som si sadla na posteľ. Urobila som tak. Prisadol si ku mne. Nádych, výdych. Teraz máš príležitosť. Ja múdra hlava som si ani nepremyslela, čo mu poviem. Super.

„Máš chvíľku?" prerušila son trápne ticho.

„Jasné. Pre teba si ju nájdem."

„Ja...ja by som sa chcela porozprávať," povedala som koktavo.

„To aj ja."

Hodnú chvíľu sme tam len tak sedeli a pozerali sa na seba. Všimla som si aj Patrikovu krásu. Bola fakt pekný. Strašne sa mi na ňam páčili jeho žiarivo zelené oči. Boli také zvlášne. Krásne. No práve som si zamilovala jeho očí.

„Bia, prepáč, že som sa ti vyhýhal," začal, „viem, že som riadny somár a korunovaný blbec. Utekal som pred problémami. Nesnažil som sa ich vyriešiť. Myslel som, že keď ťa nebudem výdať, tak to bude lepšie. No bolo to iba horšie. Stále som na teba myslel. Chcel som ti aj zavolať, ale nemám číslo. Viem, výhovorka. Bývaš o dva domy ďalej. Je mi ľúto, že si musela počuť práve tú hádku. Tomáš vedel, že prídeš. On to spravil naschval. Vyprovokoval ma. Potom sme si všetko vykričali. Ani ma nenapadli, že stojíš za dverami. No je mi ľúto, že si sa to musela dozvedieť takto. Prepáč."

Dokončil svoj monológ Patrik. Chvíľku som bola ticho. Hľadala som správne slová.

„No s niektorými vecami musím súhlasiť. Snažil si sa utiecť pred problémami. A vyhýbať sa mi. Bola som snáď každý deň von. Obchod, Oliver, prechádzka. Nevidela som ťa. A ani som o tebe nič
nevedela. To čo sa stalo medzi teboa a Tomášom neviem. A aj ty mne prepáč, za to že som tu po vás tak kričala. Mňa to strašne naštvalo. A najlepšie na tom bolo, že ste riešili s kým budem chodiť. Je to moje rouhodnutie. Môžem chodiť s tebou a aj s Tomášom. Teraz viem, že ma miluješ. Ja s tým nespravím nič. Teda spravím. Poviem ti to na rovinu. Beriem ťa ako kamaráta. Neuraz sa. Poznám ťa len chvíľku. Pozri, v mojom srdci miesto máš. Možno keď ťa stretnem v lete tak sa do teba zamiluje. Zatiaľ to je len kamarátstvo. Prepáč."