Milujem Ťa, Ty trdlo

3 ♡

Prajem príjemné čítanie 😃

Cesta domov bola hotové utrpenie. Trvala mi dvakrát dlhšie ako zvyčajne. A to nebývam ďaleko od klziska. Nejakých dvesto metrov. To asi kvôli tej bolesti.

„Už som doma." Zakričala som, keď som vošla dnu. Nikto sa mi však neozval.

„Mami, som tu." Ticho.

„Tato, som doma." Znovu sa mi nikto neozval. Super.

„Rišooo!" To bola moja posledná šanca.

„Bia, som hore." Fú. Aspoň ten je doma. Už sa iba vyzuť a ísť mu vysvetliť čo sa mi stalo.

„Idem hore. Mám problém."

„Hybaj. Som zvedavý čo si znovu vykonala, sestrička."

Že čo som znovu vykonala. To ani trochu ľútosti nie je v tomto dome. No idem pomaly hore. Na ruku som sa radšej ešte nepozrela.

„No čo si zas porobila?" privítal na Rišo

„Mal by si sa spýtať čo sa mi stalo."

„Preboha si v pohode? Si nejaká bledá. Čo sa stalo? Hovor, prosím ťa." Strachoval sa Rišo.

„Tak. Bola som s Miškou po škole na čaji. Išli sme na klzisko a tam som sa vytrepala a parádne mi puklo v ruke. Neviem čo s ňou mám. Ešte som sa radšej ani na ňu nepozrela." Tak a mám to za sebou. Zatiaľ vyzerá dosť pokojne.

„Ukáž, nech sa na ňu pozriem." Celou cestou som nehýbala rukou. Zo začiatku to veľmi bolelo. Teraz keď s ňou nehýbem je to dobre.

Pomaly som vyhrnula rukáv a ukázala ruku Rišovi.

„Poď dole. Dám ti na ňu ľad. Vyzerá to dosť zle." Skonštatoval Rišo. Pomaly som išla za ním dole. A hádajte čo sa mi stalo.

Šmyklo sa mi na schodoch a ja som parádne dopadla na zem. Ďalšie modriny na svete. Teraz si to schytalo čelo a koleno.

„Bianka!" Kričal Rišo.

„Som v pohode. Schytalo si to iba čelo a koleno. Priprav asi trocha viac ľadu." Dnes mi naozaj ide. Pravdepodobne som skončila so zlomenou rukou narazeným kolenom a hrčou na hlave. Lebo ja som šikovná. Pomaly som išla do kuchyne. Už to bola naozaj pomaly. Sadla som si na stoličku a priložila si ľad na čelo. Rišo mi ho dal ma ruku.

„Ahojte, už sme doma." Ozvalo sa z chodby.

Juchú. Ešte jedno vysvetľovanie. To bude musieť byť veľmi podrobné

„Bianka! Čo sa ti stalo?" Spýtala sa vyľakane mama.

„Myslím, že by sme si mohli všetci sadnúť aby som vám to pekne poporiadku povedala." Rodičia si postavili na kávu a usadili sme sa v obývačke.

„Keď si mi volala bola som s Miškou na čaji. To vieš. Potom sme išli na klzisko, kde sme sa šmýkali. Akurát bolo zaliate a lesklé ako zrkadlo. Tak som sa „krásne" skydala. Škaredo mi ruplo v ruke. Neviem, čo s ňou nám. Iba Rišo sa na ňu pozeral. S Rišom sme šli dolu, aby mi dal na to ľad. Samozrejme sa mi šmyklo na schodoch a spadla som. Schytalo si to čelo a koleno. To je asi tak všetko."

Všetci ma pozorne počúvali. Vôbec som netušila, že to bude až také zaujímavé a nikto na nepreruší.

„Ukáž mi tú ruku." Povedala mamina. Ukázala som jej ruku. Poriadne si ju obzerala si päť minút. Stláčala mi ju, hýbala s ňou. To bola bolesť. No ja som nepovedala ani slovko.

„Bolelo?" Opýtala sa keď dokončila svoj výskum mojej ruky.

„Ani nevieš ako."

„Veď si ani nezaukala." V tomto mala pravdu. Vždy Keď ma niečo bolelo bola som aj tak ticho.

„No nič. Natriem ti a zaviažem. Ak sa to nezlepší do rána budeme musieť ísť na röntgen." Vrátili sme sa späť do obývačky.

„Musíme vám niečo povedať." Obaja sme sa pozreli na rodičov.

„Som tehotná." Povedala mama. Rišo aj ja sme sa na ňu prekvapene pozreli.

Naši neboli nejako extra starí. O tom, že chcem mať súrodenca som ovrávala už dlhšiu dobu. Nikdy som však neverila, že sa mi to splní.

„Kedy sa má narodiť?" Zvedavo som sa opýtala.

„16. júna." Veď to je na moje meniny.

„Aspoň budem mať zábavku na leto. Jupííí." Začala som skákať po obývačke. No a aby toho na dnes nebolo náhodou málo potkla som sa a spadla a tú boľavú ruku. Tri pády za jeden deň sa môžu stať iba mne.

„Aúúú." Vykríkla som.

„Biaa??!" Všetci zborovo vykríkli.

Postavila som sa zo zeme a namierila si to ku mamine. Začala som si odväzovať ruku. Prvýkrát som sa na ňu pozrela. Mala som ju celú opuchnutú a zeleno-fialovo-modrú. Radšej som odvrátila pohľad a počkala kým mi ju mamina znovu zaviaže.

„Idem. Dobrú noc." Povedala som a išla som do izby. Zapla som notebook.

Čakala ma správa od Mišky

Miška: Ahoj...Dúfam, že si v pohode.

Ja: Ešte som sa stihla zrúbať so schodov a potknúť sa. Takže napuchnutá ruka na čele modrina a narazené koleno. Neuveríš. Mama je tehotná.

Miška: Gratulujem. Kedy má termín?

Ja: 16. júna. Idem dobrú.

Vypla som notebook. Zašla som sa ešte osprchovať a pozrieť sa na „krásnu" modrinu pod okom.

⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇⬇

Ahojte všetci,

Tak tu máme ďalšiu časť.

Dnes trochu dlhšia.

PS: Ospravedlňujem sa za chyby a preklepy

Suzan ♡

Coment, vote, share ♡