Môj Šéf

15. Kapitola

Hodili ma do auta dalo by sa povedať dosť kruto, určite s Emmou nezaobchádzali o nič lepšie. Problém však bol ten, že neviem kam smerujeme, a ten, že naša triedna už dávno musela zistiť, že sme sa stratili. No ale viete. V zahraničí kým po vás začnú pátrať to už dávno môžte skončiť niekde na trhu s bielym mäsom. Táto predstava ma až striasla.

"Čo s nami chcete spraviť?!" Opýtala som sa dvoch, ktorý sedeli v predu a pozorne sledovali cestu.

"Buď ticho!" Upozornil ma ten, čo sedel na mieste spolujazdca. Prevrátila som očami, čo si bohužiaľ všimol a svoju ruku položil na moje stehno a jemne ho stlačil.

"Prestaň prevrácať očami, inak sa s tebou pohrám." Keď to povedal oblízol si spodnú peru. Bože! Nechutné! Asi budem zvracať. Chystala som sa mu niečo povedať no prerušil ma vodič.

"Daj z nej tie paprče preč, dobre vieš, že šéf nemá rád, keď sa niekto dotýka ich obetí." Povedal a ďalej sledoval cestu. Pri slove "obetí" mi až vypadli oči. Čože?!!!! My sme natrafili na nejakých vrahov?! Bože! Prečo stále mám takú smolu?! To mám za tú hviezdu? Vážne vďaka!!!

"Dobre, dobre, len som ju chcel trošku postrašiť." Zachechtal sa a keby som mohla tak mu vrazím. Idiot jeden! Oprela som sa o sedadlo a zamračene sledovala cestu.

"Nemrač sa tak, budeš mať vrásky!" Zaškeril sa chlap na mieste spolujazdca a teraz som mu skoro fakt vrazila no našťastie som sa udržala.

"Super, aspoň sa vám zhnusím." Precedila som cez zuby a zbadala v spätnom zrkadle vodičov pohľad. Bol zvláštny. Nevedela som rozpoznať, akú má v tvári emóciu.

"To ťažko cica." Povedal a mne to pripomenulo bývalého spolužiaka.

"Nevolaj ma cica!!!!" Varovala som ho, na čo sa opäť zasmial a ďalej bol už ticho. Aspoň dačo!

"Sme tu!" Prehlásil vodič a vystúpil. Podišiel do zadu ku mne a otvoril mi dvere. Hneď ako som vystúpila tak ma schmatol jemne a viedol ma do nejakého domu.

"Zaviažte im oči." Povedal a ochvíľku sme už opäť mali na očiach nejaké šatky.

"Neboj sa Emma bude to dobre, dúfam." Povedala som a počula som len ako zašepkala, že dobre. Kráčali sme možno takých 5 minút, keď sme zrazu zastali a ten chlap, ktorý nás niesol ma pustil a prešiel zrejme okolo mňa. Ozvalo sa klopanie, takže som usúdila, že klope na dvere.

"Ďalej!" Ozval sa nejaký hlas, ktorý mi bol tak trochu povedomý, no nevedela som ku komu ho priradiť.

"Tu ich máte šéfe!" Povedal a postrčil nás ďalej. Ostali sme stáť v strede miestnosti, zrejme a čakali, čo sa bude diať.

"Rád ťa vidím Hana a Emma." Prehovoril a ja som si želala aby to bol iba sen.

"Odkiaľ viete naše mená?" Opýtala som sa a snažila sa cez tu mizernú šatku zaostriť aspoň na nejaký bod. No márne.

"Myslím, že to nie je podstatné." Prehovoril opäť a ten hlas. Musel mať niečo cez ústa lebo nevedela som ku komu ho priradiť, ale jedno som vedela. Ten hlas poznám a to mi naháňalo ešte väčší strach.

"Čo s nami spravíte?" Opýtala som sa a chytila Emmu za ruku, lebo sme stáli u seba a báli sme sa.

"Ničoho sa neboj, mám pre vás obe návrh!" Povedal a ja som začala rozmýšľať.

"Počúvam." Povedala som.

"Určitý človek mi robí v mojom biznise veľké problémy. Dá sa povedať, že je to najväčší a najobávanejší mafián v tomto meste. Keďže Hana si s ním píšeš cez NF tak musíš zistiť, kde pracuje." Povedal a ja som dnes po druhý krát vyvalila oči.

"Do čerta! Ako viete, že si s niekým píšem na NF?!!! Počkať vy ste Black-Rider?" Opýtala som sa a modlila sa aby povedal nie.

"Kto? Ja nie som žiadny Black-Rider." Zasmial sa. Vydýchla som si no potom mi opäť zišlo na um. Pre boha! Veď on je mafián???!!!!

"Tak potom, kto ste?" Opýtala som sa.

"Moje meno nie je podstatné." Prehovoril a ja som sa zamračila. Ale je!

"Takže dohodneme sa?" Opýtal sa. Chvíľku som premýšľala a nakoniec som sa rozhodla.

"Fajn! Ale ak všetko potrebné zistím, čo chcete konečne nás necháte na pokoji! A už v živote o vás nebudeme počuť!" Povedala som vážne a čakala, čo odpovie.

"Platí." Prehovoril. Neverila som mu, predsa to je nejaký vrah no práve som si zrejme podpísala rozsudok smrti..............