Môj Šéf

59. Kapitola

"Tristan." Hlesla som to potichu a zhlboka dýchala. Nie, nie nie! Prečo prišiel? Prečo práve teraz!

"Ako rád ťa vidím srdiečko moje." Usmial sa a sám sa pozval dnu.

"Máš to tu ozaj pekné." Pochválil môj dom a ja som sa nezmohla na slovo. Zrazu pribehla Sandra a úsmev jej hneď klesol.

"Tália? Kto to je?" Opýtala sa ma a skenovala chlapa predo mnou pohľadom.

"Sandra teraz nie!" Hlesla som potichu a mala som zachripnutý hlas.

"Prišiel som za tvojimi rodičmi, no ako vidím máš spoločnosť a celkom peknú." Žmurkol na Sandru a tá sa len zamračila. Pocítila som niečo mokré tak som si rýchlo priložila ruku k nosu. Keď som sa na ňu pozrela videla som krv. Pobrala som sa do kúpeľne a ich som tam nechala sama. Poutierala som si tvár a zobrala som tabletky. Z hlboka som sa nadýchla a potom vydýchla. Musím ho poslať preč. Zišla som dole a oni už horlivo debatovali. To vážne Sandra?!

"Ak okamžite nevypadneš z môjho domu zavolám na teba políciu!" Zavrčala som naňho a prepaľovala ho pohľadom.

"Tália no ták! Snáď nechceš aby som spravil to, čo pred pár rokmi. Že nie?" Usmial sa na mňa a sklonil sa aby mi videl do očí.

"O čom to hovorí?" Opäť sa opýtala Sandra no mňa zasiahla spomienka z detstva.

S mojou najlepšou kamarátkou som sa vracala z nášho prvého večierka domov. Zastali sme pri nejakom jazierku a horlivo sme debatovali.

"Počuj ten Adam bol vážne na zožratie." Povedala a potom niečo ťukala v mobile.

"Áno bol chutný, no ten jeho kamarát ako sa volal? Tomas, nie Trevis? Nie Lucas! Ten bol fakt strašne sexi!" Povedala som zamilovane a pozrela sa do jazierka.

"Ty si sa doňho buchla!" Zasmiala sa a šťuchla do mňa. Ja som jej to vrátila a potom sme sa ešte dlho smiali. Zrazu sa však postavila a oprášila si šaty.

"Prepáč, ale už budem musieť ísť. Ideš aj ty?" Opýtala sa ma a ja som pokrútila hlavou.

"Ešte chvíľku ostanem a potom pôjdem." Odpovedala som jej a znovu som sa zapozerala na jazierko. Bola to životná chyba, že som s ňou nešla.

Keď som už kráčala po našej ulici a dom bol odomňa už iba 5 minut zrazu sa predo mnou zjavil chlap.

"Ale, ale, ale." Usmial sa na mňa nejaký chlap o pár rokov starší odomňa.

"Čo chcete?" Opýtala som sa trasľavým hlasom.

"Volám sa Tristan a chcem teba maličká." Oblízol si pery a potom sa ku mne priblížil. Ja som mala nohy prikované k zemi a vôbec som nedokázala nič spraviť. Začal ma tam obchytkávať a ja som sa bránila. Všetky tie jeho dotyky mi boli odporné. Kopala som a kričala no nikto ma nepočul. Potom sa zrazu nasral a začal ma biť a kopať. Mlátil ma hlava nehlava. Ostala som ležať na chodníku a skôr, než som upadla do tmy som zazrela ďalšieho muža, ako ho odomňa odstrčil a potom mu jednu vrazil. Ďalej som už nič nevidela........

Cítila som, že mi líca zmáčajú slzy a pocítila som tlak na nohách. Zrútila som sa na zem a posledné, čo si pamätám bolo už len to, ako na mňa Sandra volá. Následne som už len videla tmu.......

**********

Zobudila som sa na otravné pípanie vedľa mojej hlavy. Zamračila som sa a trochu sa pomrvila. Keď som otvorila oči uvedomila som si, že som v nemocnici.

"Čo to..." Nestihla som dopovedať, pretože sa dvere otvorili a do nich vošiel doktor.

"Konečne ste sa prebrali slečna. Ako sa cítite?" Opýtal sa klasickú otázku. No úprimne, ako sa môže človek cítiť, keď sa preberie v nemocnici? Asi na hovno si myslím.

"Dá sa to, čo sa stalo?" Opýtala som sa ho a trochu sa posadila.

"Mali ste záchvat úzkosti, prečo ste vyradili lieky?" Opýtal sa a niečo si zapisoval do papierov.

"Myslela som, že už to prešlo, a že sa to už nikdy nevráti." Povedala som pravdivo a pozrela naňho. Chvíľku sa na mňa zahľadel, potom si niečo zapísal do papierov a odišiel. Zrazu sa otvorili dvere a v nich nebol nik iný ako Sandra.

"Pane bože! Tak som sa zľakla! Si vpohode?" Opýtala sa to už ako druhá v poradí. Prekrútila som očami a prikývla.

"Čo sa to tam stalo?" Opýtala sa otázku, na ktorú som nebola pripravená jej o tom povedať. Nie teraz!

"Inokedy." Bolo jediné, čo som povedala. Len prikývla a potom sme ešte strávili pár hodín rozprávaním, kým už musela odísť, pretože sa skončili návštevné hodiny. Uprostred noci som sa zobudila, pretože sa mi sníval zlý sen. Ležala som v posteli a mesiac svietil tak jasno, že jeho lúče presvitali do mojej izby. Otočila som sa smerom k oknu a moja myseľ opäť zablúdila k Aronovi. Ako rada by som bola, keby tu so mnou teraz bol. Čo sa to so mnou deje? Pocítila som na svojej tvári mokré slzy a vzlykla som. Od toho, čo som sa vrátila som úplne zmäkla. Dá sa povedať, že som to staré ja, ktoré som sa snažila vymazať a zahnať preč. Uvedomovala som si však jedno. Tým, kým som bola v Austrálii som bola len tam. Tu som tá stará naivná a hlúpo zamilovaná Tália Blacková!