Môj Šéf

23. Kapitola

"Dobré ráno slečna Blacková. Ako sa dnes cítite?" Po započutí otázky, ktorá bola zrejme adresovaná mne som okamžite otočila hlavu tým smerom odkiaľ prišla. Môj pohľad zaostril osobu v bielom plášti vedľa mňa. Prešla som ho pohľadom a usúdila, že to bude zrejme môj doktor.

"Pán doktor, čo sa stalo?" Opýtala som sa ho a dá sa povedať, že som jeho otázku odignorovala.

"Mali ste čelnú zrážku slečna s kamiónom a boli ste rok v kóme." Stačilo mi počuť posledné slová a prestala som snáď dýchať. Rok v kóme?! Pane bože! Čo moji rodičia, a čo moja práca? Pane bože!! Prišla som o prácu??!!! Doktor si zrejme všimol, že som začala panikáriť a tak zavolal sestričky, ktoré mi dali nejaké lieky na upokojenie.

O hodinu ma prišlo pozrieť nejaké dievča, na ktoré si vôbec nepamätám.

"Ahoj Tália." Pozdravila ma a zobrala si stoličku, ktorá bola v rohu a prisunula ju k mojej posteli.

"A-Ahoj?" Odpovedala som viac menej otázkou.

"Kto si?" Opýtala som sa a trošku sa odtiahla lebo som netušila, čo ma v pláne. Na moju otázku však neodpovedala, pretože si priložila ruku k ústam a rozplakala sa.

"Volám sa Sandra... Som tvoja kolegyňa." Povedala a svoju ruku potom položila na moju. Chcela som ju odtiahnuť no než som sa nazdala reflexívne som jej ju stlačila a rovnako ma to prekvapilo ako aj ju. Neviem prečo som to spravila.

"Tak ja teda pôjdem, Aron ťa pozdravuje vraj sa máš skoro vyliečiť, a že ťa očakáva." Usmiala sa na mňa a potom sa vybrala preč. Aron?! Tak povedomé meno a predsa netuším, kto to je. Môj priateľ? Šéf? Alebo otec? Vôbec netuším. Mám skoro vo všetkom okno. Ako keby som sa vrátila z piatkovej večernej párty a opila sa do nemoty. Než odišla tak si všimla môj nechápavý výraz tak predsa sa zastavila.

"Aron je tvoj šéf." Usmiala sa a žmurkla. Tak teda pochopila som, že je to môj šéf. Som zvedavá na to ako vyzerá. Keď som tak rozmýšľala zrazu dnu vtrhol doktor.

"Tak teda slečna, vypíšem Vám lieky a môžem Vás prepustiť domov ak chcete." Povedal a usmial sa.

"Dobre teda." Povedala som a potom som sa posadila.

"Aby som nezabudol, máte dočasnú stratu pamäte, ale ničoho sa nebojte pamäť by sa Vám mala postupne vrátiť takže pár týždňov a opäť budete vporiadku." Dodal a potom odišiel. Prešla som ku skrini a pobalila si veci, ktoré som tu mala a vyšla som von na chodbu. Vonku ma ešte zastavil lekár aby som podpísala papiere a vybrala som sa domov. To bolo ďalšie jediné miesto, ktoré si pamätám. Zaparkovala som auto pred domom a zaklopala na dvere. O malú chvíľu mi otvoril chlap, celkom pohľadný. Žeby môj brat?

"Tália?!" Oslovil ma ako ducha a ja som sa zasmiala.

"Jack?" Opýtala som sa a on ma hneď objal. Takže zrejme to je môj brat.

"Konečne si doma! Vieš ako sme sa o teba báli!?" Usmiala som sa a vstúpila som dnu. Tašku som položila k dverám a vybrala sa dnu. Porozhliadla som sa a potom som išla do kuchyne. Keď som vošla za stolom sedel postarší pán. Teda môj otec.

"Oci?" Oslovila som ho a svoj zrak z novín premiestnil na mňa. Hneď ako ma zbadal sa postavil a objal ma.

"Konečne si doma srdiečko." Pošepkal mi do ucha a objal ma. Na to sa dovalila aj mama a tiež ma vyobjímala. Veci mi brat odniesol do izby a ja som si konečne sadla na posteľ. Poobzerala som sa po izbe a mala som tu pomerne veľa priestoru, pretože moje veci tu skoro vôbec neboli.

"Oci?" Oslovila som ho, keď som ho zbadala prechádzať okolo mojej izby.

"Áno zlatíčko?" Opýtal sa a prišiel si ku mne sadnúť.

"Kde mám veci?" Opýtala som sa ho.

"Vieš zlatko, našla si si dobrú prácu a ešte deň pred tou nehodou si sa presťahovala do nového bytu." Odpovedal na moju otázku a ja som sa snažila spomenúť si, kde sa ten byt nachádza. Netrvalo mi to dlho a hneď som si spomenula našťastie.

"Aha, dobre. Ďakujem." Usmiala som sa a ocko mi dal bozk na čelo.

Večer sme všetci sedeli za jedným stolom a večerali.

"Jack?" Oslovila som brata, ktorý mi hneď daroval svoj pohľad.

"Mohol by si ma odviesť po večeri ku mne domov?" Opýtala som sa ho a on hneď prikývol.

"Ďakujem." Pokračovala som v jedení, a keď som dojedla tak som si išla po tašku a počkala som brata vonku. Nasadla som do auta na miesto spolujazdca a čakala, kým nasadne aj brat.

"Takže ako sa ti darilo v práci?" Opýtal sa ma brat.

"Celkom slušne aspoň myslím." Odpovedala som a usmiala som sa. Auto zaparkovalo pred celkom luxusnou bytovkou.

"Sme tu." Povedal. Vystúpila som a zobrala som si tašku. Zakývala som mu na odchod a potom som sa vybrala do bytovky. Otvorila som dvere a čakalo ma prekvapenie........

Takže 🥰❤️ som späť a dúfam, že sa vám nová časť bude páčiť. Ďalšia časť výjde možno ešte dnes.😊❤️❤️❤️ Tak paa 🍊