Môj Šéf

67. Kapitola

Celé ráno som preležala v posteli a rozmýšľala, čo by som tak mohla robiť. Pozerala som aj sociálne siete a všetko možné, aby som sa nejako zabavila no nič mi na rozum neprichádzalo. Filmy sa mi pozerať nechcelo a tak som len ležala v posteli a moje myšlienky hneď zablúdili k Aronovi. Chová sa ako úplný kretén! Pri svojom premýšľaní som sa občas zasmiala a aj mračila a sem tam aj niečo mrmlala.

"Zlatko? Prečo si dnes doma? Choď von a nájdi si nejakých kamarátov!" Povzbudila ma mamka a ja som nahodila poker face.

"Mami! Veď nemám päť rokov aby som nevedela, ako sa hľadajú kamaráti." Zahundrala som a vložila hlavu do vankúša. Zrazu mi zazvonil mobil. Zrak som premiestnila naňho a všimla si, že na obrazovke píše Neznáme číslo.

"Haló!" Ozvala som sa.

"Tália?" Oslovil ma zdá sa mi Emmin hlas.

"Emma?" Vyslovila som jej meno a mamka sa pobrala preč.

"Čo chceš?" Opýtala som sa.

"Mohli by sme sa niekde stretnúť a porozprávať?" Opýtala sa a chcela som to zamietnuť, no spomenula som si na mamine slová. Pretočila som očami a nakoniec som súhlasila. Dohodli sme sa, kde sa stretneme a išla som sa pripraviť.

Keď som bola pripravená vyšla som z domu a nasadla do auta. Dupla som na plyn a vybrala sa na miesto stretnutia. Bolo to niekde na okraji diaľnice a snažila som sa prísť na to, prečo práve tu. Odparkovala som auto vedľa BMW auta a vystúpila som. Všimla som si, že tu boli ešte ďalšie autá, ktoré boli všetky čierne a veľké. Hneď mi to došlo no bolo už neskoro.

"Tália." Oslovila ma a spolu s ňou tam stálo aj päť mužov. Ostala som však blízko svojho auta.

"Čo to má znamenať?" Opýtala som sa. Emma sa len smutne usmiala.

"Prepáč mi to." Potom som pocítila bolesť a následne som videla iba tmu.

**********

Takže denná rutina? To ma teraz budú omračovať a hádzať do auta kedy sa im bude chcieť?!!! Pootvorila som oči a zaostrila na svetlo. Bola som v nejakej izbe, ktorú som bohužiaľ nepoznala. Zrazu na dvere niekto zaklopal.

"Ďalej!" Povedala som to krikom no potichu. Dnu vošla postaršia pani a podala mi tácku s tabletkou, či čím a jedlom.

"Vezmite si to dieťa! Pri ňom to budete potrebovať." Povedala a potom odišla. Nestihla som sa opýtať, na čo tu som, vlastne kde to som. Porozhliadla som sa po izbe a musela som uznať, že je nádherná. Všade bol mramor a skrine, posteľ a ostatné veci boli k tomu zladené. Dokonca aj kúpeľňa bola z mramoru no však bola celá čierna. Až ma striaslo. Prišla som späť do izby a pozrela na tu tabletku, teda skôr prášok, pretože to bolo rozdrvené. Na čo asi tak môže byť? Pane bože! Oni ma chcú snáď zdrogovať?! Zrazu sa dvere roztvorili a skôr než do nich niekto vstúpil som ten prášok vysypala na posteľ pod vankúš.

"Tak tu si mačička!" Usmial sa slizky nejaký chlap a podišiel ku mne. Chytil mi hlavu tak som sa tvárila, že som zdrogovaná a nevnímam.

"Si taká rozkošná! By som si to aj s tebou rozdal, ale šéfko mi to zakázal. Vlastne. Než ťa donesiem máme ešte kopec času." Uškrnul sa a začal ma tam obchytkávať. Ble! Asi hodím tyčku. Všimla som si však jeho zbraň za opaskom. Bože! Som ja to ale šťastný človek!!! V duchu som si tlieskala. Raz, dva, tri. Než mi stihol strčiť ten svoj odporný jazyk do úst som mu vytiahla zbraň a prevrátila nas. Odstúpila som od neho nabila som zbraň a namierila naňho.

"O nič sa nepokúšaj!" Zavrčala som a vraždila ho pohľadom. Mali ste vidieť jeho tvár. Ústa mal niekde až na podlahe.

"Ty malá...." Nestihol dopovedať, pretože som mu vrazila do ksychtu. Chytil sa za nos a utrel si krv.

"Povedala som kurva, že sa o nič nepokúšaj. Tak prečo si nedržal klapačku?! Mohol si teraz byť bez toho krvavého nosa!" Precedila som cez zuby a stále naňho mierila.

"Čo ste mi to dali za svinstvo?" Opýtala som sa a namierila som to tentokrát na jeho hlavu.

"Je to droga, mali ťa zdrogovať a potom znásilniť." Povedal skrz zuby a rukou si utieral krv.

"Kto?!" Zvýšila som hlas no dávala som si pozor, aby som nebola príliš hlučná.

"Mark Triatlon!" Precedil cez zuby a ja som ostala naňho šokovane pozerať.

"To on prikázal aby sme to spravili, pretože on ťa chcel." Rozprával ďalej.

"No vidíš, keď ti horí pod zadkom tak vieš aj pekne spievať!" Zavrčala som a stále som bola nasratá. Ten podlý hajzel!

"A teraz mi pekne povieš, kde všade sa tu nachádza ochranka, a ako sa najrýchlejšie dostanem k nemu aby som ho mohla zabiť." Pokynula som mu a posadila sa k nemu. Bol vystrašený ako malé decko, takže bude celkom jednoduché aby zaspieval to, čo chcem. No najviac som sa tešila, keď nájdem Marka a dám mu pocítiť to, čo som cítila, keď ma omráčili. Sama som nad sebou žasla, od kedy sa zo mňa stala taká mrcha........