Môj Šéf

33. Kapitola

Ubehol už týždeň od toho, čo som sa vyliečila a takmer som na tele už nemala žiadnu modrinu. No sem tam sa ešte nejaká našla. Buď bola malá, alebo ju vôbec nebolo vidno. Práve som si sadla na svoje pracovné miesto, keď sa zrazu otvorili dvere na šéfovej kancelárii.

"Tália? Môžeš na chvíľku?" Opýtal sa a ja som sa postavila a prešla do jeho kancelárie.

"O čo ide?" Opýtala som sa a sadla si. Prešiel okolo mňa a sadol si ku mne.

"Počúvaj, na týždeň budem musieť odísť. Bude to služobná cesta do Turecka, kde sa budú konať rokovania o našich výrobkoch. Tak som sa ťa chcel opýtať, či by si nešla so mnou. Vieš, to čo sa tu stalo za posledné dni ma celkom vyviedlo z miery a chcel by som ťa mať pod dohľadom. Samozrejme mala by si tam voľno a iba sem tam by si zašla so mnou na nejaké rokovanie." Dohovoril a ja som od úžasu nevedela, čo povedať. Myslí to naozaj vážne, že tam mám s ním ísť? Predsa je to ďaleko a neviem, či by s tým rodičia súhlasili, aj keď už bývam sama a som dospelá.

"Fíha, trošku ste ma zaskočili, neviem, čo na to povedať." Povedala som na rovinu a sledovala jeho výraz. Nevyzeral byť ani naštvaný a ani smutný, no čím ďalej som bol ticho, tým viac sa mi zdálo, že sa pomaly naštve. Keď som sa mu chystala povedať, že si to premyslím, opäť ma chytil pod krk, no tentokrát jemne a naklonil sa k môjmu uchu príliš blízko.

"Neštvi má Tália! Pôjdeš so mnou a basta, inak uvidíš, aký hrubý dokážem byť!" Zasyčal mi do ucha a potom ma pustil. Okamžite som sa postavila, a čo najrýchlejšie vyšla z jeho kancelárii. Sadla som si na svoje pracovné miesto a ponorila sa do roboty. Keď nastal čas obedu, vybrala som sa do malej reštaurácie, kde som chodievala stále do teraz. Sadla som si k oknu a rozmýšľala, čo sa to deje.

"Dobrý deň, čo Vám ponúknem?" Opýtal sa ma čašník, ktorý práve prišiel a tak vyrušil môj tok myšlienok.

"Dám si to, čo máte v ponuke." Usmiala som sa a čašník hneď odišiel. Povzdychla som si, keď tu zrazu si ku mne niekto prisadol. Zdvihla som pohľad a výrazne sa mi uľavilo.

"Čo sa zase stalo?" Opýtala sa ma bez toho toho, aby sa vôbec unúvala mi pozrieť do očí. Hneď vedela, že keď mám podopretú hlavu stále nad niečím rozmýšľam.

"Ja neverím! Takto sa nikdy nechoval." Opäť mi povedala to, čo pred tým, keď som jej dorozprávala, čo sa dnes stalo.

"Všetko je raz po prvé." Zasmiala som sa a práve mi čašník doniesol jedlo.

"Tu máš! Neznášam rybaciu polievku." Zasmiala som sa a podala jej ju.

"Vďaka." Usmiala sa a začala jesť.

"Počuj! Ideme dnes do klubu, opäť! Čo keby si sa nahodila tak ako minule a išla s nami?" Opýtala sa ma a objednala si minerálku.

"Ja neviem... Tie modriny mi ešte celkom dosť vidno a myslím si, že by ma Aron mohol spoznať." Pokrčila som plecami a vydličku s kúskom mäsa som vložila do úst.

"Ale prosím ťa! Dám ti na to make up a uvidíš! Nespozná ťa!" Povedala a žmurkla na mňa.

"Ja ti neviem." Poobzerala som sa okolo seba a opäť pozrela na ňu.

"Dobre tak takto! Páči sa ti že?" Opýtala sa ma a venovala mi celú svoju pozornosť. Úprimne? Sama som nepoznala odpoveď. Niečo ma na ňom priťahovalo no zároveň ma niečo aj odpudzovalo.

"No...." Na viac slov som sa nezmohla, pretože sama som na to nepoznala odpoveď.

"Pozri Aron sa taktiež potrebuje posunúť do predu a ty si tá, ktorá mu môže pomôcť. Vieš, po tom čo sa stalo s Isabellou ho to dosť vzalo. Odišla a on si myslel, že sa už nikdy neukáže. Začal byť milý správal sa dobre ku každému, no keď sa tu teraz zjavila po 10. rokoch tak sa začal správať tak, ako kedysi. Prosím ťa Tália! Ty si jediná, ktorá mu dokáže pomôcť." Pozrela mi do očí a videla som, že hovorí úplnú pravdu. Zaujímalo ma však to, čo sa stalo, keď bol s Isabellou.

"Zrejme za tým bude niečo viac." Dojedla som a príbor položila na tanier. Sandra mi venovala pohľad s jasnou odpoveďou.

"Čo keby sme sa o tom porozprávali zajtra na káve?" Opýtala som sa jej a pozrela na hodinky. Do riti už meškám!

"Platí!" Usmiala sa a dala mi svoje číslo. Pred reštauráciou som sa s ňou rozlúčila a išla spať do firmy. O šiestej sme mali záverečnú a tak som sa pobalila a išla domov. Vošla som do bytu a zhodila zo seba svoje pracovné oblečenie. Dala som si červené úzke šaty a Sandra mi spravila make up. Zamaskovala mi modriny, ktoré mi ešte bolo vidno. Na nohy som si dala veľké ihly, ktoré boli tiež červenou farbou, ako moje šaty. Šošovky som si vybrala a tak bolo vidno moje žiarivo tyrkysové oči. Posledné, čo som si dala bola blonďavá parochňa.

"Och zlatko! Si na zožratie! Chlapi z teba spadnú na zadok!" Usmiala sa a utrela si imaginárnu slzu.

"Ja neviem, je to dobrý nápad?" Opýtala som sa a pozrela do zrkadla na svoj odraz.

"Jasné, že váhaš! Aron bude určite slintať." Uškrnula sa a potom sa išla tiež obliecť. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla než sme vyrazili a modlila som sa aby to dnes nedopadlo rovnako ako minule........