Môj Šéf

17. Kapitola

Ráno som sa zobudila ešte pred budíkom. Zívla som si a ponaťahovala sa. Dnes sa mi nechce vôbec nič, no než som si uvedomila zistila som, že dnes mám vlastne ten pohovor. Och.... Ako sa ja naňho neteším. Spravila som čudnú grimasu a neskôr sa nad tým zasmiala. Postavila som sa a prešla do kúpeľne, kde som spravila rannú hygienu. Potom som prešla ku skrini, kde som si vybrala oblečenie a išla za bratom. Zaklopala som na jeho dvere a čakala.

"Áno?" Otvoril dvere a prešiel ma pohľadom zhora na dol.

"Dáš mi prosím dve cigarety?" Opýtala som sa a vykúzlila na tvári svoj úsmev.

"Prečo si nekúpiš vlastné?" Opýtal sa a zamračil. Ja som sa oprela o rám jeho dverí, zatiaľ čo on sa vrátil späť do izby a niečo hľadal.

"Pretože vieš, že naši kontrolujú všetko, čo kupujeme." Povedala som a práve mi podal do ruky dve cigarety.

"Áno viem." Povzdychol si a pretrel si rukou tvár.

"Ďakujem." Usmiala som sa a slabo ho objala. Prešla som cez chodbu dole do kuchyne, kde už sedela mamka aj s ockom.

"Dobre ráno." Usmiala som sa a hneď som si vybrala šálku, do ktorej som si zaliala kávu.

"Dobre ráno. Tak čo? Pripravená?" Opýtala sa ma mamka a usmievala sa ako slniečko. Dokonca sa mi zdalo, že sa ochvíľku aj rozplače.

"Áno, samozrejme." Odpovedala som trošku nervózne a odpila z kávy. Mamka si to všimla a darovala mi sladký úsmev.

"Ja ti verím srdiečko neboj sa." Povedala mamka a objala ma. Objatie som jej opätovala no nebolo až tak intenzívne, ako to jej. Dopila som kávu a šálku som dala do umývačky.

"Držím palce!" Zakývala mi, keď som vychádzala z domu a nasadla do auta. Naštartovala som a vyrazila. Zaparkovala som pred naozaj obrovskou budovou, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako úplne obyčajná, no predsa v sebe skrývala niečo, o čom som netušila. Vystúpila som z auta a vošla dnu do budovy. Kto by to bol povedal, že nájsť to, čo hľadám bude také ťažké. Ak som si myslela, že to nájdem hneď tak som sa pekne mýlila. Ľudia vychádzali a vchádzali ako zástupy na výpredaj v obchode. Každou chvíľkou som sa obávala, že ma niekto zvalcuje na zem a upadnem do hlbokého spánku. Potriasla som hlavou a nejako sa prebojovala zrejme k recepcii.

"Prepáčte!" Oslovila som blondínu, bola o pár centimetrov nižšia ako ja no jej pohľad vravel za všetko. Tá zrejme priateľská nebude. Pomyslela som si.

"Dobrý deň! Prišla som na pohovor a vôbec netuším, kde mám ísť." Povedala som milo a usmiala sa. Premerala si ma po prsia, pretože ten pracovný stôl bol vyšší ako ona, takže ma videla iba po prsia.

"Kam máte ísť na pohovor?" Opýtala sa a zaškerila sa tak hnusne, že keby som mohla radšej újdem.

"Nech sa páči." Podala som jej papier a ona si ho prezrela. Prisahám! Ten pohľad, ktorý mi darovala, ak by vedel zabíjať, už by som bola mŕtva.

"Poďte za mnou!" Povedala to tak nechutne, ako keby som jej zjedla večeru. Fiiha! Tu sú ale mýli ľudia. Prešli sme zrejme k výťahu, ktorý sa po stlačení hneď otvoril a my sme vstúpili dnu. Musím povedať, že výťah vyzeral vskutku luxusne, pretože bol celý zlatý. Zlaté dvere, tlačítka, dokonca aj rám zrkadla. Keď sme vystúpili, mala som pocit, že sme sa viezli snáď pár rokov, pretože to trvalo neskutočne dlho.

"Počkajte tu!" Povedala a potom zaklopala, a následne vstúpila dnu. Stála som na chodbe a poobzerala sa. Bolo to tu opäť zariadené veľmi luxusne, čo nie je celkom môj štýl, ale ak by som mala niečo také, tak by som sa nesťažovala. Zrazu vyšla blondína z dverí von.

"Môžete ísť ďalej, pán Faller Vás už očakáva." Povedala a obišla ma. Darovala som jej začudovaný pohľad no ten odignorovala. Nadýchla som sa teda a vstúpila som dnu. Zavrela som za sebou dvere a poobzerala sa. Táto kancelária bola priam prepychová! Bože! Otočila som sa smerom ku kancelárskemu stolu, kde sedel veľmi pohľadný muž a ak som teraz nezomrela od úžasu tak už asi nikdy. Pane bože! Asi sa mi sníva! Vstúpila som do dobrých dverí?!

"Budete tam len stáť alebo sa aj posadíte?" Položil mi otázku bez toho, aby mi venoval nejaký pohľad a ďalej robil niečo s papiermi.
Mala som chvíľku času si ho poobzerať. Mal skutočne mužný a nádherný hlas. Zdalo sa mi, že je tu nejako horúco. Oči mi zablúdili na jeho ramená, no aj ruky, ktoré krásne obopínalo čierne sako a musím povedať, že ak by si ho dal dole tak by som asi zomrela už úplne. No zrejme ma tam hore nemá niekto rád, alebo mi číta myšlienky. Sako si dal dole, zatiaľ čo ja som sa posadila. Prehodil ho cez kancelárske kreslo a potom opäť niečo zapisoval do papierov. Sedeli sme v tichu asi päť minút a mne to pripadalo ako päť hodín. Nervózne som sa hrala s prstami a premýšľala, čo povedať alebo ako sa ozvať.

Sedela som zoči voči chlapovi, z ktorého sršala autorita a nadriadenosť. Od takýchto si radšej držím odstup. Skúsila som sa postaviť, že odídem no zastavil ma jeho hlas.

"Takže vy ste prišli teda na pohovor?" Opýtal sa hrubým a mužným hlasom, z ktorého som išla do kolien. Vedela som, že teraz nemám šancu újsť. Nie preto, že by som to nedokázala, ale preto lebo som pocítila, že je medzi nami akési puto a to sa mi vôbec nepáčilo.

"A-Áno." Zakoktala som sa a v duchu sa za to prefackala. Do čerta aj s takým dokonalým chlapom!! Nie stop!!!! Musím sa spamätať.

"Tak teda povedzte mi, prečo ste si vybrali túto prácu, prečo práve my?! Aký máte dôvod? Prečo by ste práve chceli pracovať tu?" Opýtal sa a vtedy odložil všetky svoje papiere nabok, a svoj pohľad zabodol do toho môjho. Naše pohľady sa stretli a musím vám povedať, žiarivejšiu zelenú som nikdy nevidela. Boli to dva veľké smaragdy, do ktorých som sa práve asi zamilovala..........